140 kilometrov zabehne za menej ako dvadsať hodín

Roman Šulhánek je rodák z Martina. Vyštudoval právo v Prahe a do Žiaru nad Hronom, v ktorom žije už štyri roky, ho priviedla práca. Jeho najväčším koníčkom, v ktorom chce prekonávať najmä sám seba, je beh. Nebojí sa ani tých najväčších výziev. Už o rok zabehne viac ako 166 kilometrov cez tri štáty Európy.

Tridsaťročný Martinčan pôvodne začínal s tenisom a neskôr som sa venoval futbalu. „Vždy som k nejakému športu určitým spôsobom inklinoval," začína rozhovor Roman a pokračuje: „Beh bol pre mňa kedysi len akousi doplnkovou činnosťou, aby som sa dostal do kondície. Začal som sa mu venovať viac a intenzívnejšie až počas prvých rokov štúdia na vysokej škole, čo je približne deväť rokov dozadu. A začalo to práve výzvou, že zabehnem svoj prvý maratón." Hneď od začiatku, ako začal Roman brať beh vážne, si dal teda naozaj vysoký cieľ. Veď niekto nezabehne 42-kilometrový maratón ani po niekoľkých rokoch behania. „Príprave som sa venoval približne pol roka. Zo začiatku som si hovoril, že zabehnem iba polmaratón. Pre istotu, aby som vedel, či to dokážem," vysvetľuje. Ako prvý zabehol polmaratón v Prahe a o dva mesiace na to aj maratón v Prahe. „V prvom rade mi išlo o to, aby som hlavne odbehol. V hlave som si však dal akýsi vnútorný cieľ, že za koľko by som to mohol odbehnúť. Nebolo to ale prvoradé, dôležité bolo vôbec dobehnúť," približuje Roman. Jeho čas bol na pražskom maratóne 3 hodiny a 12 minút, pričom najlepší bežci dobehnú s časom približne o hodinu menej. Na to, že bol začiatočník, bol však jeho čas nadpriemerný a právom si mohol povedať, že to zvládol so cťou. „Po dobehnutí som si povedal, že nikdy viac. Bol som úplne zničený, navyše bolo zlé počasie, asi iba päť stupňov a mne bola zima. Prvotný zážitok po odbehnutí bol preto negatívneho charakteru. To, že nikdy viac, mi však trvalo asi prvé dva dni po maratóne. Potom zase prišla pozitívna vlna a povedal som si, že idem ďalej. Niektorí si povedia, že zabehnú prvý maratón a tým prestanú a iných to chytí a nevedia s tým už prestať," hovorí Roman, pričom práve on sa zaradil do skupiny tých, pre ktorých sa stal beh životným štýlom. Od začiatku trénuje úplne sám. Nemá trénera a nesúťaží ani za žiadny atletický klub. „V behu som úplný amatér. Samozrejme, je veľa článkov, na základe ktorých si viem stanoviť nejaký tréningový plán a dá sa naň spoľahnúť. Ale o všetko sa starám sám. Aj keď už som začal uvažovať nad zmenou. Predsa len, keď ste niekým vedený, dosiahnete lepšie výsledky. Pretože tréner si všíma aj veci, ktoré ja si nevšimnem," priznáva.

Na Bostonskom maratóne podal doposiaľ svoj najlepší výkon

Keď Roman dobehol svoj prvý maratón, začal som sa viac venovať štúdiu ako behaniu. Opäť sa však k behu vrátil v roku 2010. Za štyri roky sa mu toho podarilo opäť dosť veľa. V roku 2010 odbehol ako prvý maratón v Košiciach. „Teraz už behávam tak, že vždy chcem prekonať svoj čas. Vždy si stanovím, že za aký čas by som chcel zabehnúť, ale aké to bude umiestnenie, to je už druhoradé. V roku 2013 som bežal na maratóne v Bratislave, ktorým som sa kvalifikoval na najstarší maratón na svete, ktorý sa koná každoročne v Bostone. Aj keď nemám odbehnutých až tak veľa maratónov, keď si však dám nejaký cieľ, chcem ho vždy dodržať." Bostonský maratón si dal Roman za cieľ aj kvôli tomu, že je to najstarší maratón na svete. „Aj z hľadiska významu je najprestížnejší. Vedel som, že je tam úžasné prostredie, obrovský počet divákov, čo vás vedie k tomu dosiahnuť čo najlepší výsledok," hovorí o bežeckom podujatí, ktoré absolvoval tento rok po prvýkrát. Aj do Bostonu išiel sám, s nijakým tímom ani trénerom. „Tento maratón je rozdelený do viacerých kategórií a podľa toho sa určuje kvalifikačný čas. Ja som bol v hlavnej kategórii do 40 rokov, tak som sa musel kvalifikovať časom, ktorý je lepší ako 3 hodiny a 5 minút. V Bratislave som sa kvalifikoval časom 2 hodiny a 59 minút. Bol to však zároveň najhorší maratón, ktorý som bežal. Konal sa v apríli, kedy bolo nula stupňov a snežilo. Keď je už takto chladno, veľa energie miniete nielen na beh, ale aj na to, aby sa telo zahrialo. Ja som si to nevypočítal a chýbala mi energia na posledné kilometre," spomína Roman.

Na Bostonskom maratóne beží približne 36-tisíc bežcov. Roman ho zabehol s časom 2 hodiny, 47 minút a 21 sekúnd, čo je doposiaľ jeho najlepší čas. „Počasie bolo v Bostone na začiatku behu výborné. Trať som si predtým prezrel na maratónskom expo, kde dávali na veľkých obrazovkách dokument, ukazovali pohľad na trasu z pohľadu bežca, a tak som presne vedel, ako a kadiaľ budem bežať. Keďže sú tam aj náročnejšie trasy, napríklad do kopca, tak si vďaka tomuto dokumentu viete na to ušetriť sily. Vopred sa však dá teoreticky pripraviť na všetky úskalia," spresňuje Roman, ktorý sa svojim odbehnutým časom zároveň kvalifikoval na ďalší ročník. Verí, že čas bude mať lepší ako tento rok. Účasť na takomto podujatí však nie je zadarmo. „Štartovné sa platí podľa toho či ste občanom USA, ale zo zahraničia. Keď ste zahraničný bežec, tak poplatok je 225 amerických dolárov, to je približne 170 eur, čo nie je málo. Výhra je však štvrť milióna dolárov. Väčšinou sú na čele maratónu Keňania, ale tento rok vyhral Američan, aj keď s koreňmi z Eritrey. Po necelých 40 rokoch vyhral, takže to pre nich bola veľká sláva." Počas behu v Bostone sa počasie menilo. Začína sa behať ráno a ako sa približuje obedňajší čas, tak teplota stúpa. „Ja som bol v cieli dokonca až spálený od slnka," hovorí s úsmevom Roman.

Sviatok - nesviatok, Roman beháva stále

Aj keď beh patrí medzi pomerne jednoduché športy, občas je to doslova hotová veda. „Pri behu sa sústredím, hudbu nepočúvam. So slúchadlami na ušiach dokážu bežať väčšinou takí bežci, ktorí nejdú veľkým tempom, iba rekreačným. Keď už však chcete bežať rýchlejšie, potrebujete počúvať aj svoj dych. Ak máte hudbu pustenú, môže sa stať, že kvôli tomu, že zle dýchate, tak vás začne bolieť v boku," vysvetľuje Roman a ďalej približuje: „Prístroj, ktorý pri behu používam ja, sú akési hodinky, ktoré merajú nielen čas, ale aj tep, vzdialenosť, mám aj výškomer a viem si hneď počas behu odkontrolovať každý kilometer. Doma si už potom viem urobiť z toho štatistiky." Keď Roman s behom iba začínal, behávalo na Slovensku iba pomerne málo ľudí. Teraz sa tento šport stáva čoraz populárnejším. „Hlavne tých rekreačných bežcov je u nás veľa, je to doslova boom. Stane sa mi však ešte aj dnes, že keď zabehnem do nejakých dedín, tak sa ma spýtajú, že prečo bežím. Ale v meste je to už normálny pohľad, že vidia niekoho utekať," podotýka Roman. Tréningy má rôzne, závisí to od toho, či sa pripravuje na nejaké podujatie. Ak vie, že ho čaká maratón, približne pol roka predtým dbá o to, aby bolo tréningov viac. „Väčšinou je to tak, že ráno pred prácou a potom ešte aj podvečer trénujem. Pôvodne som začínal tak, že som si vždy nasadil vysoké tempo, aby som zistil, koľko vládzem. Ale nie je to ideálne. Zväčša by sa malo trénovať v pokojnejšom tempe a radšej dlhšie. V opačnom prípade, ak chcete ísť stále nadoraz, telo vám to vráti. Pretrénujete sa, čo bol pred dvomi rokmi aj môj prípad. Vtedy som sa naučil, ako mám trénovať. Preto dnes je to iné a lepšie," priznáva. Väčšinou beháva šesť dní v týždni, jeden deň má na regeneráciu. Niekedy je však pre neho jeden voľný deň ako desať dní. „V priemere, keď mám iba jeden tréning cez deň, tak behávam 12 - 13 kilometrov. Keď mávam dva tréningy, tak odbehnem približne 25 kilometrov denne. To je však intenzívnejšie práve pred maratónom. Niekedy sa to stane doslova závislosťou, že si potrebujete ísť zabehať. Aj pre mňa. Sú sviatky či dovolenka, ale vždy, keď je možnosť, idem si zabehnúť. Som o tom vnútorne presvedčený. Nielenže by mi behanie chýbalo, aj chcem byť tiež disciplinovaný," hovorí o poctivom prístupe Martinčan.

Výzvou je prekonať sám seba a svoje časy

„Pre mňa je výzva prekonať sám seba a svoje už dosiahnuté časy. Stanovím si nejaký čas, ktorý sa snažím vždy podliezť. Viac-menej som zistil, že sa preceňujem. Moje výzvy sú také, že si stanovím cieľ, ktorý väčšinou o malý časový rozdiel nespravím. V Bostone som chcel ísť pod 2 hodiny 45 minút a natiahol som to o dve minúty. Čo nie je veľa, ale v rámci preteku som mal očakávaný čas v cieli iný," priznáva s pokorou. Ešte pred Bostonom si však dal ďalšiu obrovskú výzvu. Prihlásil sa na beh dlhý 140 kilometrov. „Povedal som si, že sa zúčastním bežeckého podujatia Štefánik Ultra Trail, ktorý som absolvoval tento rok v júni po prvýkrát. Páčila sa mi myšlienka, ktorá stála za zrodom podujatia. Generál Štefánik bežal niekde na Balkáne, keď sa chcel zachrániť počas vojny a dostať sa z nepriateľského územia, približne 140 kilometrov. Mne sa tá myšlienka veľmi zapáčila. Prihlásil som sa teda na beh, ktorý sa beží z Brezovej pod Bradlom, kde má Štefánik mohylu, až do Bratislavy, k jeho soche." Aj keď zo začiatku ho absolvovanie takéhoto podujatia nadchlo, bol presvedčený, že 140 kilometrov na lesnej nespevnenej ceste neodbehne. Aj tu boli rôzne kategórie. Bežalo sa samostatne, vo dvojiciach alebo tímovo. Roman súťažil sám za seba. „Účastníkov bolo približne 60. Okrem Slovákov bolo aj niekoľko zahraničných bežcov. Ja som 140 kilometrov bežal necelých 20 hodín, čo znamená bežať v kuse celý deň a celú noc, bez akéhokoľvek väčšieho oddychu. Asi trikrát som zablúdil, aj keď je trať označená. Ale nie kvôli tomu, že by som sa nevedel orientovať, ale kvôli tomu, že telo bolo tak unavené, že sa nevedelo koncentrovať." Prvých 70 kilometrov si Roman musel vystačiť sám so sebou, potom sa k nemu pridali takzvaní tempári - kamaráti, ktorí ho potiahli ďalšími úsekmi. „Musel som sa na tú vzdialenosť nastaviť, čo je už viac o tom, ako to máte v hlave, ako o tom, koľko máte natrénované. Pri takomto behu sa už ide polovičným tempom. V porovnaní so 42 kilometrami je už maratón vlastne nuda. Je to obrovský rozdiel, veď toto boli vlastne tri maratóny," zdôrazňuje a približuje rozdiely: „Je to iné nielen kvôli času, ktorý bežíte, ale aj kvôli procesom v tele. Dôležité je stravovanie počas preteku, pretože môže prísť úplné vysilenie, kolaps, môžete sa stratiť v teréne, potom to chcete dohnať..." Prví dvaja víťazi dobehli s dvojhodinovým náskokom pred Romanom, ďalší dvaja mali asi hodinový náskok. Roman dobehol ako piaty najlepší. „Na začiatok je to určite dobrý čas. Neveril som, že to zabehnem. Chcel som to vyskúšať a vedieť, ako bude telo reagovať. Nemyslel som si, že keď dám prvých 70 kilometrov sám, že ma kamaráti potiahnu, ak nebudem vládať. Ale ich pomoc spravila veľa," priznáva.

Dlhé behy začal behávať iba tento rok

Štefánikov ultra beh sa Romanovi zapáčil natoľko, že sa prihlásil aj do najznámejšieho ultra behu na Slovensku, ktorým je Nízkotatranská stíhačka. „Beží sa cez celý hrebeň Nízkych Tatier z Telgártu na Donovaly, čo je 103 kilometrov. Aj keď to nie je najdlhší beh, patrí medzi tie najnáročnejšie, kvôli terénu. Je tu asi 6-tisíc metrové prevýšenie. Zaujímavé je, že je veľmi ťažké dostať sa na tento beh. Kvôli tomu, že sa beží cez národný park, tak je počet účastníkov limitovaný. Navyše, musí sa bežať vo dvojici. Na každú občerstvovaciu stanicu musia prísť dvaja, aby mohli pokračovať v ďalšom behu," približuje pravidlá, ktoré sú však na každom ultra behu rôzne. A ako sa podarilo Romanovi dostať do úzkeho okruhu bežcov, ktorí majú možnosť podujatie absolvovať? „Týždeň pred behom som zbadal odkaz cez webovú stránku, kde jeden bežec hľadal do tímu bežca, lebo mu vypadol z dvojice. Sám by sa nemohol zúčastniť tejto súťaže. Prihlásil som sa a vybral si ma zo všetkých uchádzačov." Na podujatí súťažilo 52 dvojíc. Podmienkou však je, že bežci bežia prvú polovicu a odtiaľ už môžu pokračovať iba tí, ktorí boli v prvej polovici štartovného poľa. „Musíte ísť rýchlo a naplno aj prvých 50 kilometrov, aby ste mohli pokračovať. Na druhej strane, nemôžete to „prepáliť", aby ste sa vôbec dostali do cieľa," podotýka Roman, ktorý odbehol 103 kilometrov za necelých 16 hodín.

V auguste odbehne 166 kilometrov cez tri štáty Európy

Ďalší ultra beh absolvoval Roman v októbri v poľských Nízkych Beskydách. Tento raz išlo o 70-kilometrový beh, ktorý mu priniesol potrebnú kvalifikáciu na najbližšie podujatie.„Pre mňa to bola výzva. Aby som sa mohol kvalifikovať na beh okolo Mont Blancu vo Francúzsku, musel som nazbierať určitý počet bodov. Na ultra trail okolo Mont Blancu je potrebné nazbierať 8 bodov za posledné dva roky. Podľa toho, aká je dĺžka a náročnosť preteku, podľa toho sa prideľujú body. Nazbierať ich však musíte za maximálne tri preteky. Štefánik bol ohodnotený štyrmi bodmi, Nízke Tatry tromi a beh v Poľsku jedným bodom. To bolo akurát to, čo mi stačilo. Aby som sa vôbec mohol kvalifikovať, musel som sa teda ešte zúčastniť nejakého preteku tento rok. A keďže na Slovensku už žiadny nebol, išiel som do Poľska." Ultra trail okolo Mont Blancu sa bude konať v auguste budúceho roku. Aby sa ho Roman mohol zúčastniť, potrebuje nielen tieto nazbierané body, ale aj šťastie v žrebovaní. „Žrebuje sa aj podľa národností a keďže Slovákov nebeháva až toľko ako domácich, mám relatívne vysokú šancu sa tam dostať. A to už potom bude úplná šialenosť. Okolo Mont Blancu sa beží cez tri štáty. Začína sa vo Francúzsku v lyžiarskom stredisku, ďalej sa beží do Talianska a cez Švajčiarsko späť do Francúzska. Beží sa v nadmorskej výške približne 3000 metrov," spresňuje Roman. Celková dĺžka ultra behu je neuveriteľných 166 kilometrov! „Tu už to bude najmä o psychike a vôli človeka. Budem musieť poriadne trénovať, pričom začínam už teraz. Žiadny čas si nestanovujem, lebo neviem, čo môžem od seba čakať. Budem rád, ak dôjdem do cieľa. Naozaj je tu ťažké sa vôbec dostať do cieľa. Možno aj polovica účastníkov do cieľa nedobehne. Každý beží sám za seba ako jednotlivec. Vždy sa dá k niekomu pripojiť, ale keďže ja budem asi patriť medzi tých lepších, budem väčšinou bežať sám a aj na toto sa treba pripraviť," zdôrazňuje Roman.

Svoju váhu si strážiť nemusí

Aj keď Roman nebeháva za žiadny klub, pridal sa k chalanom, ktorý behajú za kníhkupectvo Martinus. „Založili si bežecký klub Mrcina a keďže som z Martina a poznám ich, behávam za nich. To je už skôr zábavička. V rámci tohto klubu behávame od Tatier k Dunaju, čo je 345 km. Súťažia tu družstvá, pričom my máme 12 členov. Každý beží približne tri úseky po desať kilometrov v rámci 7 až 8 hodín. Už som bol na dvoch ročníkoch tohto podujatia," konkretizuje Roman, ktorý si o ultra bežcoch myslí, že sú to ľudia flegmatickí a vyrovnaní.

Hoci športovci si vo všeobecnosti strážia svoju váhu, Roman je v tomto výnimka. „V strave sa neobmedzuje, zjem skoro všetko. Ale alkohol a cigarety u mňa miesto nemajú. Asketický život však nežijem, dokonca ani predtým, ako mám absolvovať ultra behy. Práveže pred dlhšími behmi by som mal jesť viac, aby si telo spravilo zásoby. Keď dlho nejakým spôsobom športujete, váš metabolizmus sa zrýchľuje. Ja teraz aj keby som zjedol celú chladničku, veľmi rýchlo sa to zase spáli," hovorí s úsmevom. Počas jari, leta a jesene beháva väčšinou vonku, aj v nie práve najlepšom počasí. Cez zimu už chodieva trénovať na pás. „Nie iba kvôli chladnému počasiu. Keby ste mali dlhodobejšie trénovať v zime vonku, veľmi ľahko môžete ochorieť. V posilňovni je priorita beh, aj keď snažím sa posilňovať aj iné partie, ktoré sú pri behu dôležité, hlavne chrbát a brucho. Ale nie som v tom profesionál, ani niekto, kto si dá na tom záležať, čo je moja slabosť," dodáva na záver Roman Šulhánek.