Fotograf Marek Zelina: Fotenie je choroba, závislosť a životný štýl.

Fotografia kedysi patrila medzi niečo výnimočné. Pri rôznych rodinných udalostiach sme si fotografov volali domov, alebo sme dokonca vyobliekaní, nezriedka s celým húfom oslávencov, chodili priamo do fotoateliéru, kde sa fotograf snažil zachytiť to oné čaro daného okamihu.

Nezriedka sme si so sebou priamo na fotenie priniesli aj tortu ako dôkaz, že sa naozaj oslavovalo. Dnes žijeme v pretechnizovanej dobe, kedy fotí skoro každý. Nepotrebuje pritom k tomu fotoaparát. Stačí lepší mobil či tablet a okamihy sú navždy zachytené na karte. V poličke sa nám tak uvoľnili miesta, ktoré kedysi zaberali hrubé fotoalbumy či škatule plné čiernobielych a neskôr i farebných fotografií. Zdalo by sa tak, že povolanie fotografov môže byť na ústupe, veď čo, nafotíme si TO sami. Keď však príde vzácna chvíľa, zrazu zistíme, že dobrých fotografov je ako šafránu. A čo čert nechcel, práve v pre nás potrebnej chvíli nemajú čas, veď zajednať si ich treba aj niekoľko týždňov a nezriedka aj mesiacov dopredu. K takýmto pracovne vyťaženým, vyhľadávaným a obľúbeným fotografom patrí aj Žiarčan Marek Zelina. Tak ako je to vlastne s tým fotením? Je potrebné „fotografiu" študovať? Musíme mať najdrahší fotoaparát, ak chceme najlepšie zábery? O tom a ešte o všeličom inom sme sa porozprávali práve s Marekom.

Kedy ste sa začali tak vážnejšie venovať fotografovaniu?

To viem presne, bolo to v roku 2007. Chodil som vtedy na vysokú školu a rodičov som prehováral, že potrebujem kvalitný foťák. Už ani neviem z akého dôvodu, ale pravdepodobne na fotenie nejakých prác do školy, pretože aj na strednej aj vysokej škole som študoval dizajn. Na strednej škole som mal predmet fotografovanie tuším jeden rok, ale to bola skôr chémia ako fotografovanie, keďže išlo o štandardné procesy, ako je napríklad vyvolávanie. Ja som moderné digitálne dieťa, napriek tomu si s priateľkou fotíme aj na starý analógový fotoaparát Zenit E.

Hovoríte, že na začiatku fotenia ste chceli od rodičov lepší foťák. Aj si pamätáte, aký bol váš prvý?

To bol ešte na klasický film, akýsi Olympus. Ale už to bol automatický foťák. Stačilo zapnúť a cvaknúť a to bolo všetko. Až postupne som sa prepracúval k zložitejším „mašinkám". Samozrejme, všetky ostatné už boli digitálne. Sú to krásne spomienky, napríklad na 3,2 megapixelový foťák, 3x optický zoom a stál neuveriteľných 14-tisíc korún. Prvý fotoaparát, s ktorým som už aj niečo vedel nafotiť a mal možnosť záznamu do RAW, tak to bol Canon 350D. Dnes už mám o niekoľko generácií lepšie prístroje. Ale to bol ten prvý míľnik, kedy som vedel, že si idem niečo lepšie fotiť, že dokážem aj pozadie rozmazať a už si môžem sám nastavovať manuálne všetky parametre. A práve vtedy som sa začal foteniu tak vážnejšie venovať.

Akú značku fotoaparátu používate na fotenie dnes?

Som „canonista," ale nerád to takto hovorím. Každý má systém, aký mu vyhovuje. Ja som vložil do tejto techniky už nekresťanské peniaze. mám množstvo objektívov a skúseností s touto značkou, a preto viem, čo môžem od týchto mašiniek očakávať. Som preto verný tejto značke a vyhovuje mi.

Koľko máte fotoaparátov?

Reálne používam jeden, druhý mám vždy v zálohe. Je to len technika, ktorá sa môže pokaziť od obrázku k obrázku. Preto je druhý vždy nachystaný v taške. Mení sa iba objektív. Kvalitný objektív začína na 600 eurách a končí, ak sa bavíme o bežne zohnateľných, na 18-tisícoch. Ja to neobmieňam až tak často. Objektívy sú funkčné, pokým ich nerozbijete. Najvyššia kvalitatívna trieda neklesá rýchlo na cene, ale opotrebúvajú sa fotoaparáty, tie treba servisovať. Je to ako s autom.

Čo bolo tým zlomovým bodom, kedy ste si povedali, že chcete fotiť tak vážnejšie?

Baví ma to. Všetko sa začalo kryštalizovať s prvou zrkadlovkou, ktorá bola iba amatérska. Vtedy to však bol pre mňa profesionálny foťák a práve vtedy ma fotenie tak vážnejšie chytilo. Fotil som si čokoľvek. Aj som experimentoval. Až postupne to prešlo k profesionálnejšiemu foteniu. Sem-tam som bol aj v ateliéri. Ale som samouk. Aj keď sa tým chválim, naozaj ma nikto nič nenaučil štýlom: Marek, toto je zle, rob to takto a takto. Toto vieš, na čo máš? Neexistuje, na všetko som musel prísť sám a sám sa to naučiť.

Ako sa vám to podarilo? Neustálym skúšaním, alebo ste si naštudovali potrebné veci?

Systémom pokus - omyl. Na internete sa dajú nájsť rôzne informácie. Od základov fotenia, kompozícií až po tutoriály, kde je konkrétny postup, ako sa niečo dané fotí. Tak som raz skúsil „zemegule". Výsledná fotografia je taká, že človek ako by stál na vlastnej planéte. Prvotný setup som neovládal. Iba kvôli tomu som pozeral tutoriál, na všetko zvyšné som prišiel sám. Informácie sa však dajú nájsť aj na rôznych fotoportáloch, kde si čítam rôzne fotozaujímavosti. Fotografie tam pridávam raz za čas, ale čítam si hlavne články. Keď odbieham od roboty, tak si prečítam napríklad článok o nových objektívoch, ako aj o akejkoľvek inej fototechnike.

Aj toto je spôsob neustáleho vzdelávania, nestojíte na jednom mieste, ale niekam sa posúvate.

Určite áno. Nedovolím si povedať, že viem všetko.

Pri fotení je dôležitá uvoľnená atmosféra

Pamätáte si prvý dojem, kedy ste si povedali, že vaša fotografia je natoľko dobrá, že už ju budete robiť na vyššej úrovni a aj pre iných ľudí?

Nakopla ma k tomu bývalá priateľka, ktorá sa ma spýtala - Neskúsiš to? Ja som baran a išiel som tvrdohlavo za tým, nebál som sa. To bola výhoda. Hneď prvá veľká práca bola svadba a tým to pokračovalo. Dodnes mám 80 percent zárobku a práce zo svadieb.

A bola tá prvá svadba pre niekoho známeho, alebo to s vami riskli neznámi ľudia?

Fotil som to pre cudzích ľudí. Strach som nemal. Mám rád ľudí. A doteraz ich aj rád fotím akoukoľvek formou. Celkom som sa v tom našiel. Ale pamätám si týchto prvých mladomanželov presne - nevesta ukecaná a ženích robil, čo som mu povedal.

A tu už asi prišiel ten signál, že to robíte dobre. Bez referencií vás oslovili ľudia, ktorých ste dovtedy nepoznal.

Keď sme sa stretli s prvými mladomanželmi, tak sa ma spýtali, či som už niekedy v živote fotil svadbu. Priznal som, že nie, ale podotkol som, že sa nebojím. A ukázal som im nejaké svoje portfólio.

Inšpiroval ste sa niekým kedysi alebo aj dnes?

Mám pár vzorov, ktorých prácu si niekedy pozriem. Kedysi som sa inšpiroval fotografkou Deidre Lynn. Dnes medzi moje vzory určite patrí Matej Kmeť, slovenský fotograf, ktorého si určite zavolám na vlastnú svadbu.

Je niečo typické pre fotografa, čo vystihuje jeho prácu, jeho fotografiu, podľa čoho iní fotografi vedia, ku komu ju majú zaradiť?

Je pár takých indivíduí a aj o mne ľudia hovoria, že mám jasný rukopis. Neviem to však charakterizovať. Som dosť pocitový človek, a preto je pre mňa na fotografii dôležitý „feeling". Ak fotím ľudí, vo väčšine sú to zaľúbené páry, tak to musí byť z fotky cítiť. Nejde mi o top technickú kvalitu či dokonalé svetlo. Ide mi o presný opak ako krajinkárom. Krajinkári potrebujú mať všetko dokonalé a krásne. Ale emócia z toho nemusí ísť žiadna. Môže, ale nemusí. Ja zase potrebujem z človeka vytiahnuť emócie. A týmto som známy, že moje fotky nie sú umelé, ale sú skutočné.

Ako ten pocit dokážete z človeka vytiahnuť?

Som za cirkusanta. Musíme spolupracovať, pretože nie som kúzelník. Keď chcem iba ja, tak skončíme niekde na pol ceste, ale keď budú veľmi chcieť obe strany a snažiť sa, bude to dobré. Nie je to iba priamo o fotení, ale napríklad aj o výbere miesta. S klientom sa o fotení rozprávam, aké sú jeho predstavy. Snažíme sa to skĺbiť dokopy. Možno mám to šťastie, že ma vyhľadávajú ľudia mne podobní. Nestáva sa mi, že by som mal zlých zákazníkov. Niektorí sa možno neradi fotia, ale sú si vedomí toho, že tie fotky potrebujú, zavolali si fotografa a musia sa cez tú nechuť preniesť. Pred niekým sa musím doslova opičiť, niekomu na uvoľnenie stačí pár vtipov.

Čiže uvoľnená atmosféra je pri fotení dôležitá.

Áno, musí byť. To je alfa a omega.

Čo sa týka svadobných fotografií, chcem ľudí šokovať a prekvapiť

Nechajú si zákazníci od vás poradiť? Napriek tomu, že prídu so svojou vlastnou predstavou o fotení, musíte ich prehovárať, že ak to urobíte podľa vás, bude to lepšie?

Keďže mňa vyhľadávajú ľudia mne podobní, s týmto sa nestretávam. Ak náhodou aj prídu za mnou takí ľudia, ktorí chcú klasické fotky ako si pamätáme z čias minulých, tak to obrátim na vtip a na rovinu im poviem, že to si zle vybrali, keď oslovili mňa. Som otvorený človek, čiže to poviem bez okolkov pred samotným fotením. Je dobré stretnúť sa vopred a predbežne dohodnúť, čo vždy pomáha dobrej veci.

Robia sa aj predsvadobné fotografie?

Áno, aj. Ja tomu hovorím rande foto. Fotí sa pred svadbou, kde sa možno aj nakamuflujú niektoré situácie, napr. zásnuby. Chce to možno každý desiaty pár.

Z vašich fotografií je jasné, že so svojimi klientmi, najmä čo sa svadieb týka, trávite veľmi veľa času, veľa hodín. Zachytávate chvíle u ženícha, potom u nevesty. Ako sa obliekajú, češú...

Na Slovensku ešte stále prerážajú tradície. Prvý moment, kedy sa budúci manželia vidia, je spoločné fotenie. Dovtedy je každý zvlášť. Nemám rád tradíciu, kedy sa vidia až pri odobierke, lebo vtedy nie je priestor na umelecké fotenie a ja som v tomto náročný, aj fyzicky, aj časovo. Vyžadujem minimálne tri hodiny fotenia, čo chce možno málo fotografov, ale ja viem, prečo to chcem. Veľakrát sa práve kvôli takýmto technickým veciam fotenie odkladá na deň po, alebo obdeň. Nedávno sa ma ženích pýtal, či je viacero svadobčanov, ktorí sa chcú fotiť v iný ako svadobný deň. Čím ďalej viac. Má to nespočetne veľa výhod a jednu obrovskú nevýhodu, a tou je, že nafotím veľmi veľa fotiek. Potom to len ja musím selektovať.

Každá jedna fotografia tak predtým, ako sa dostane k zákazníkovi, prejde vašimi rukami?

Odo mňa dostávajú zákazníci malý bonus. Originálne fotografie, ktoré sú ale preselektované. Napr. celú svadbu nafotím na 3000 fotiek, stiahnem ich na 1000, a to sú tie originály. So zákazníkmi mám tichú dohodu, že tieto sa nezverejňujú. Je to bonus pre nich. Všetky zvyšné fotografie prechádzajú prísnym výberom, veľakrát mi pomáha niekoľko ľudí, hlavne moja mama. Mám svoje maximálne hodnoty a čísla, do ktorých idem. Keď sa neviem do nich dostať, na rad prichádza pomoc.

Hovoríte, že svadby fotíte takmer každý víkend. Kedy to potom stíhate? Jedno fotenie dokončíte a idete na ďalšie?

Áno. Je toho veľa. A to skoro každý chce fotky hneď na druhý deň po svadbe. Zákazníci však vedia, že si na ne musia počkať. Aj keď ma často presviedčajú a pýtajú si aspoň jednu fotografiu, málokedy ma obmäkčia. Nerobím to rád, kým nie je všetko hotové. Ani výber nerobím s mladomanželmi. Keď ide o iné ako svadobné fotenie, sú kompromisy a iné pravidlá. Každé fotenie je niečím špecifické. Napríklad naposledy som aj spoločne s modelkou prehodnocoval, ktorá póza na fotke je lepšia.

Takže pravidlá musia byť?

To ani nie sú pravidlá. Ide o postup a postoj k danej veci. Keď ide o svadobné fotky, chcem ľudí šokovať, prekvapiť. Oni nech nevidia nič, pokým to nedostanú hotové do ruky. Všetko sa snažím podriadiť tomu, aby to čo možno najlepšie dopadlo. Keď mi akékoľvek fotenie niečo nové prináša, naozaj sa z toho úprimne teším.

Čo je pre vás to „niečo nové"?

To sú šialené maličkosti. Môžu to byť krikľavo ružové lodičky, crazy ženíchove ponožky, proste čokoľvek, čo fotografiu ozvláštni, čo ešte nikdy pri fotení nebolo.

Všimnete si to hneď v danom momente pri fotení?

Som všímavý človek, ale nemusí sa mi to stať hneď. Jednoducho mám pocit. Keď som už napr. na svadbe 14 hodín, tak viem, či bola pre mňa menej zaujímavá, alebo bola skvelá. Stačia maličké momenty, ktoré to celé pozdvihnú. Takto si to ja uchovávam v pamäti.

Fotenie je veľmi dôverná záležitosť

Aký čas dopredu si vás musí zákazník na fotenie rezervovať?

Je to individuálne. Keby som sa pozrel spätne na všetky roky, najskôr sa plní september. Rok a pol dopredu je ideálne rezervovať si fotenie. Tu už nejde o mesiace, ale o roky. Mám diár, kde si všetko značím, ladím si čas s vlastným voľným časom. Ak mi náhodou do toho niečo príde, vyvedie ma to z miery. Denne aj na dva maily odpisujem, čo sa ma ľudia pýtajú na cenové ponuky či voľné dátumy.

Nepotrebujete na to všetko vlastnú asistentku?

Mám nad sebou vlastných „teroristov". Mamu a priateľku. Moja mamina tvrdí, že dieťa si vyberá partnera podľa svojich rodičov a v tomto sú obe rovnaké. Dozerajú na mňa. Nerobia mi však časového manažéra, ale sledujú zadelenie času spolu so mnou. Ale všetko si naozaj organizujem sám. Najžiadanejšie zamestnanie popri fotografovi je v súčasnosti osvetľovač. V celom Žiari a okolí je to najžiadanejšie povolanie na svete. Všetci kamaráti, keď nafotím nejaké akty, zrazu chce byť každý osvetľovačom, pomocníkom, nosičom, šoférom, len aby bol súčasťou fotenia.

A kto je vašim osvetľovačom?

Moja priateľka. Paradoxne si nosím drevo do hory. V drvivej väčšine, keď fotím akty, tak ak môže, beriem ju so sebou. Je dosť akčná, má svoj pohľad, vkus, takže aj poradí. Sme už dlhšiu dobu spolu, pozná moje muchy a dokáže mi povedať - Marek, ideme ďalej, lebo tu strávime ďalšie tri hodiny. Pripomenie mi, kedy objektív vymeniť, poradí danej slečne zmeniť pózu a podobné detaily. Je výborné mať takého človeka pri sebe.

Máte aj vizážistky, ktoré modelky pripravia na fotenie?

Viackrát sa ma pýtali zákazníci, či mám takýto servis. Vždy ich odbijem, že nie. Mám na to jednoduché logické vysvetlenie. Každý je nastavený na svojho vlastného vizážistu či kaderníka. Ako by sa vám išlo na fotenie, kde tých ľudí vidíte prvýkrát v živote? Ak chce človek „tip top" fotenie, musí si naň zobrať svojich ľudí. Je to možno výhovorka, ale presne takto to odporúčam.

Sú pri fotení tvárnejší muži či ženy?

Všetci, ktorí chcú odo mňa fotky. Nemám problém ani chlapovi povedať, že je pekný či škaredý. Ale som otvorený aj pri fotení aktov. Musím so zákazníkom komunikovať, aby bol výsledok čo najlepší. Pre mňa je to samozrejmosť, aj keď je fotenie dôverné.

Gro vášho portfólia tvoria svadby, čo iné fotenie?

Fotím predovšetkým ľudí. Krajinky fotím iba pre seba, pre radosť. Nie som v tom dokonalý, sú na to inak nastavení fotografi. Radšej pracujem s ľuďmi. Nemám problém ani s fotením zvierat, ale na „wild life" treba mať aj vybavenie, úplne inú techniku ako mám ja ako portrétny fotograf. Viem, že nerád by som fotil pohreby, čo sa napríklad už v zahraničí robí. Neprijal by som ani erotiku a ani prácu reportéra. Nechcem dehonestovať ich prácu, ale myslím si, že tam nie je žiadne umenie na fotografii. Nejde tu totiž o žiadnu kompozíciu.

Dokázali by ste robiť pre niekoho, byť niečí fotograf?

Myslím si, že nie. Musím byť v tomto sám sebe pánom. Moja práca je umenie, každý má na ňu iný názor, ktorý ja síce rešpektujem, ale v konečnom dôsledku dám na svoj vlastný pocit.

Zarobili ste si už svojou prácou na fotoaparáty?

Samozrejme. Už sa to vrátilo naspäť, aj keď sa to ťažko ráta. Možno pred niekoľkými rokmi som mal spočítané do posledného eura, koľko som vrazil do fototechniky. Ale nastal moment, kedy to prestalo mať zmysel a rátať to. Je to môj job, musím investovať peniaze, aby som dokázal odvádzať kvalitnú robotu a inak to nebude. Fotografovanie ma dnes živí a som šťastný, že moja práca je mojím hobby.

Dnes sa dajú spraviť dobré fotografie aj mobilom či tabletom

Nie je tajomstvom, že pred objektívom vám často stojí aj vaša priateľka. Aké to je fotiť niekoho tak blízkeho?

Super. Ona je obetavá, zvládne toho veľa a z časti aj vie, čo chcem. Mnohí, čo ju nepoznajú, si myslia, že je profesionálna modelka. V celom mojom portfóliu sú pritom iba dve profesionálne modelky. Ostatné sú všetko obyčajné dievčatá.

Fotili ste aj škaredých ľudí?

To je veľmi subjektívny pohľad. Môže byť niekto nepohľadný, ale zároveň môže byť veľmi sympatický. Mal som viac takýchto prípadov. Oni si priznali, že nie sú dokonalí, ale nakoniec celé fotenie dopadlo skvele. Možno by bol väčší problém, keby za mnou prišla korpulentná dáma a povedala by mi, aby na fotke vyzerala ako 60-kilová. Aj keď vo photoshope sa toho dá veľa vylepšiť.

Stretli ste sa s nejakou bizarnou požiadavkou od zákazníka?

Z časti áno. Ale som dosť moderný človek, ktorý má rád výzvy, takže ma len tak niečo nezaskočí a neprekvapí. Mal som zákazníkov, ktorí mali veľmi vážny job a fotili sa s plyšákom. Ale stále je to neškodná vec.

Oslovil vás už niekto s prosbou, aby ste ho naučili fotiť?

Áno, oslovil. Ja som však perfekcionista. Uvedomujem si tiež, že svoje know-how nemôžem ďalej posúvať. Môžem naučiť to, čo je všeobecne známe a podať to tak, aby to jednoducho pochopili. Ale zvyšok sa už musia modelovať sami. Nech vedia, do čoho ísť. Je taká doba, že dnes je fotograf každý. Človek na Vianoce dostane zrkadlovku a 1. januára má už svoju fanpage. Je to trend, keďže technika je už dnes veľmi dostupná. Aj keď možno nie na profesionálnej úrovni, ale fakt v nadštandardnej kvalite sa dá zohnať za lacné peniaze. Je to prístupné, deti sa nudia, takže naučiť sa jednoduché ovládanie zrkadlovky nie je pre nikoho problém. Možno pre tých skôr narodených. Ale ak dieťa pochopí základné parametre a dokáže to podvedome ovládať, vec je vybavená a zrazu máme pekné dovolenkové fotky.

Dnes už naozaj fotí skoro každý. Dajú sa podľa vás spraviť dobré a kvalitné fotografie mobilom, tabletom či lacným fotoaparátom?

Dajú. Aj ja také robím. Mám telefón, ktorý má 41 megapixelový foťák. Technika ide dopredu. Aj tie telefóny a tablety fotia dobre, záleží na oku. Veľakrát sa stane, že fotografickú súťaž vyhrá človek, ktorý má druhý najhorší fotoaparát zo všetkých prihlásených. Ale mal krásny moment, mal vedomosti... je to rôzne.

Kto fotí vás?

Priateľka, alebo si robím selfie. Ja však nie som často na fotkách. Všade si so sebou ťahám foťák a už si určujem hranice, napr. na dovolenke, koľko môžem urobiť fotiek. Na poslednej dovolenke sme totiž so sebou mali 4 alebo 5 fotoaparátov my dvaja. Fotenie je choroba, závislosť, životný štýl.

Kde chodíte rád fotiť, ktoré miesto je pre vás niečím magické?

Som lenivý turista. Donedávna som mal status človeka, ktorý nenavštívil Šášovský hrad. Na jar sme sa tam boli s priateľkou prejsť. Je to dokonalé miesto na fotenie, aj na relax. Alebo napríklad aj Jastrabská skala. Je to tam famózne, krásne. Aj Čertova skala má niečo do seba. Nie sú to však miesta, ktoré by som pravidelne navštevoval. Nie som ani typ človeka, že by som vyhľadával lokalitu, kde mám svoj pokoj. Som spoločenský typ, potrebujem okolo seba priateľku, kamarátov, ľudí vo všeobecnosti. Milujem párty, nočný život. To som ja. A aj fotenie nie je iba o technike, ale o tom, ako človek žije. Som veselý a komunikatívny typ a možno aj z toho ide energia do fotenia, čo je možno moja výhoda.

Marek Zelina je dnes značka. Aký je to pocit?

Možno z časti pocit zadosťučinenia, ale zároveň, keď ľudia do mňa vkladajú veľkú dôveru, je to zaväzujúce. Nemôžem ich predsa sklamať a ani seba. Možno som na to mohol ísť pomalšie, ale teraz to vôbec neľutujem, lebo mám svoj cieľ a pokým ho nedosiahnem, nedám si pokoj.