Kondičný tréner Maroš Molnár nielen o Extrémnych premenách, ale aj o rodnom meste

Kondičného trénera Maroša Molnára dnes vďaka televíznej relácii Extrémne premeny registruje čoraz viac Slovákov. V športovom svete však jeho meno nie je neznámym pojmom. Má povesť prísneho kondičného trénera, ktorý trvá na dodržiavaní disciplíny a pravidiel. Spolupracoval s takými športovými esami ako sú napríklad Daniela Hantuchová, Dominika Cibuľková či Miloš Mečíř, kondične pripravoval aj hokejistov Mira Šatana a Ľuba Višňovského a futbalistu Filipa Šeba.

Vedeli ste však, že Maroš je rodákom zo Žiaru nad Hronom a že jeho otcom je Ondrej Molnár, bývalý slovenský reprezentant v atletike? Sme preto veľmi radi, že si vo svojom preplnenom kalendári našiel čas aj na Mestské noviny a zodpovedal na naše zvedavé otázky. „To je moja povinnosť rodáka. Veľmi rád a bude mi cťou a potešením,“ takto reagoval bezprostredne po tom, ako sme mu poslali žiadosť o rozhovor.

V tomto období televízia Markíza vysiela reláciu Extrémne premeny Slovensko. Práve prostredníctvom nej vás začína registrovať čoraz viac Slovákov. Ako ste sa k spolupráci na tomto projekte dostali?

Bolo to úplne prosté – zavolali mi z televízie Markíza, či neprídem na kasting, že hľadajú trénera pre Extrémne premeny. Tak som si povedal, že to idem vyskúšať, aj keď skúsenosti s obéznymi ľuďmi som mal minimálne. Ale výzva je výzva. Potom som postúpil do záverečného kola a nakoniec sa mi podarilo vyhrať. Neľutujem to.

Každá jedna časť, ktorá bola doteraz odvysielaná, je plná emócií, vypätia a neuveriteľných ľudských osudov. Na jednej strane obézny človek, na strane druhej vy, kondičný tréner s dokonalou postavou. Ako vy vnímate takýchto ľudí dnes, keď s nimi spolupracujete a nie je to iba niekto, koho stretnete na ulici?

Môj pohľad na nich sa trochu zmenil, teda vlastne dosť. Sú to ľudia ako ja alebo niekto iný. Len majú vážny problém, a to, že milujú jedlo a asi si nevedia v tom urobiť poriadok. Človek musí s nimi cítiť, ale zase nie ich ľutovať.

Čo vám spolupráca s takýmito ľuďmi priniesla do života?

Myslím si, že dosť, aj keď to nemôžem teraz povedať na 100 percent, ale naučilo ma to asi lepšie pochopiť ich problémy a komunikovať s ľuďmi, ktorí majú iné problémy ako len zvýšiť výkonnosť.

Ste rodákom zo Žiaru nad Hronom. Široká, najmä atletická, verejnosť, roky vníma a pozná aj vášho otca Ondreja, ktorý vás k atletike priviedol. Ako si spomínate na svoje začiatky, na prvý kontakt so športom?

Keďže za svoje atletické začiatky ďakujem svojim rodičom, a hlavne tatovi, ktorý so mnou trávil veľa času na tréningoch, či už atletických, alebo basketbalových, či lyžiarskych. Veľa ma naučil, keď som bol dorastencom a robil atletiku. A zase s mojou maminou sa super dopĺňali. Ona mi vštepila takú tú zodpovednosť a precíznosť. Jedno je ale isté – milujem šport a na svoje žiacke a stredoškolské športové roky spomínam veľmi rád a som pyšný, že som Žiarčan a vždy ním ostanem.

Ktoré boli vaše prvé atletické úspechy?

Úprimne, to si už veľmi nepamätám. Ale sú tam nejaké víťazstvá za okres a kraj v šprintoch a plus nejaké z majstrovstiev Slovenska. Ja som nikdy nebol nejaký úplne perfektný atlét ako môj brat (Pozn. redakcie: brat Martin bol šprintér, v súčasnosti žije a trénuje v USA). Ale veľmi dobre si spomínam na mojich kamošov Paliho Obertáša a Rasťa Zaťku.

Neskôr sa váš súkromný i profesionálny život presunul zo Žiaru do Bratislavy. Stali ste sa kondičným trénerom, v súčasnosti ste hlavným kondičným trénerom medzinárodnej tenisovej akadémie. Čo znamená byť kondičným trénerom?

Podľa mňa je to taká istá práca ako manažér alebo nejaký lekár. Všetko si vyžaduje tvrdú prácu a veľa štúdia. Ak chcete byť najlepší, musíte študovať a dopĺňať si vedomosti. A ak máte ešte aj ten správny cit pre to, čo robíte, tak potom môžete žať aj slávu. Samotný tréning, ako ja hovorím, je len čerešnička na torte. Predchádza tomu veľa práce.

Podľa názorov športovcov ste prísny tréner, ktorý trvá na dodržiavaní disciplíny a pravidiel v tréningoch. Je to pravda?

Asi áno, ale bez dodržiavania pravidiel sa nikde človek nedostane. Človek len keď sa snaží priblížiť k dokonalosti, tak môže niečo dosiahnuť.

Spolu s manželkou máte vlastné fitnescentrum. Kto sú vaši klienti?

Máme pestrú skupinu ľudí – od profi športovcov až po normálnych ľudí. Naše štúdio však nie je prístupné pre verejnosť, je súkromné a prístup je v ňom individuálny. Chceme, aby sa tu ľudia, športovci cítili ako doma.

S čím najčastejšie sa na vás obracajú, prečo chcú začať cvičiť?

Každý chce niečo iné. Športovci, hobíci, ľudia po zraneniach. Je to veľmi špecifické.

Ste prísnejší viac na mužov alebo na ženy?

Rozdiely nerobím, možno volím trošku inú komunikáciu. Profesionálne ste spolupracovali, resp. stále spolupracujete aj s úspešnými slovenskými športovcami.

Ako ste sa k takejto spolupráci dostali?

Väčšinou ma oslovujú športovci, ktorí chcú spolupracovať.

Aká je práca s takými ľuďmi. Predsa len, sú to profesionáli, prístup je asi iný ako k bežným zákazníkom fitnescentra...

Práca je výborná, milujem ju, lebo chcú to, čo aj ja – víťaziť, byť najlepší.

Zmenil sa vám život po tom, ako ste sa stali mediálne známy? Oslovujú vás ľudia, či už na ulici, alebo prostredníctvom mailov, sociálnych sietí?

Áno, zmenil. Píše mi omnoho viac ľudí, každý chce nejakú radu či pomoc. Ale je to veľmi ťažké odpovedať všetkým a pomôcť, keďže máte inú prácu, na ktorú sa musíte taktiež pripravovať. Ale snažím sa nájsť s manželkou nejaké riešenie, aby som aspoň trošku pomohol viacerým ľuďom.

Píše mi omnoho viac ľudí, každý chce nejakú radu či pomoc.

Ako často a koľko hodín cvičíte vy a ako vyzerá váš bežný deň?

Môj deň závisí od toho, koľko mám práce. Keď menej, tak trénujem viac a keď mám plný deň, tak sa snažím s nejakým športovcom alebo hobíkom zacvičiť si, a tým pádom ho zároveň aj motivujem. Keď mám čas, vstávam o 5.20 hodine, o 7-mej hodine tréning – gym, o 17-tej hodine tréning – kardio alebo nejaký metabolický tréning.

Ako vyzerá váš bežný jedálniček?

Ten závisí od toho, aký deň a tréning alebo tréningy ma čakajú. Zvyčajne ráno káva s domácim maslom a MCT olejom, rozmixované dokopy. Cottage palacinky s javorovým sirupom: 180 g cottage, 90 g ovsených vločiek, trochu stévie, 4 celé vajcia – rozmixované dokopy. Urobené ako klasické palacinky na ghi masle (pozn. prepustené maslo) a zaliate plnotučným jogurtom. Počas tréningu NOCOO BCAAdrink, na obed nejaké mäso a zelenina a na večeru zeleninový šalát s feta syrom a avokádom.

Čo sa jedla týka, zhrešíte niekedy? Vyprážané jedlá, sladké nápoje... Ak áno, čím to potom „odčiníte“?

Jasne, ako každý, aj ja mám rád sladké alebo slané soletky, popcorn alebo nejakú brutálnu čokoládku.

Spolu s manželkou sa venujete aj deťom, a to prostredníctvom projektu, v ktorom ich vediete k zdravému životnému štýlu. Mohli by ste to priblížiť?

Ten projekt robíme spolu so známou drogériou a volá sa Ľahšie to ide ľahšie. Snažíme sa ukázať deťom, že len zdravý človek môže podávať super výkony a v živote mu to ide ľahšie.

Nečakajte na ďalší pondelok, ale začnite hneď!

Navštevujete občas rodný Žiar? Ako vnímate mesto a čo sa zmenilo odvtedy, ako ste odišli?

Veľmi málo, keďže rodičia sa presťahovali do Hornej Ždane. Ale bol som tam a Žiar sa veľmi zmenil, myslím tým k lepšiemu. Jediné, čo ma mrzí, že sa odstránil atletický štadión, aby futbal mohol rozkvitať.

Kde konkrétne ste v Žiari žili, ktoré školy ste navštevovali...

Chodil som na žiarsku I. základnú školu a potom gymnázium. Býval som väčšinu života na Etape na Hurbanovej ulici. V obidvoch školách som mal super učiteľov.

Spomínate si ešte na svojich bývalých učiteľov či športovcov, s ktorými ste začínali v žiarskom atletickom klube?

Triednou učiteľkou mi bola Soňa Šatanová, matematiku ma učil Anton Kret. Na gymnáziu spomínam na riaditeľa Juraja Maxiána, Jula Dobrotu, na učiteľku slovenčiny Rybanskú, ale aj na triednu učiteľku Zorkóczyovú. Spomínam aj na chalanov z basketbalu, na Mareka Baláža, Romana Bielika, Peťa Magyara, ktorého mama bola super učiteľka ruštiny, ale aj na Petra Grznára a ďalších.

Kto vtedy pôsobil v žiarskej ateltike?

Mňa trénoval môj tatko a aj viedol atletický oddiel. Ale ako som už spomenul, boli tam Rasťo Zaťko či Paľo Obertáš.

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí nie sú spokojní so svojou váhou, ale napriek tomu im stále niečo bráni v tom, aby sa odhodlali s tým niečo robiť. Aký by mal byť ich prvý krok k tomu?

Je to veľmi jednoduché. Nečakajte na ďalší pondelok, ale začnite hneď! Nesnažte sa sebe dávať veľké ciele, ale malé, ktoré viete, že ste schopní dosiahnuť. A nezabudnite – život máte len jeden, tak s ním nehazardujte.