Obľúbená autorka Katarína Gillerová pracuje na svojom trinástom románe

Známa slovenská spisovateľka Katarína Gillerová žila v Žiari nad Hronom do svojich devätnástich rokov. Ako sama hovorí, s týmto mestom je zrastená a zanechala v ňom kus svojho srdca.

Katarína vyštudovala Strednú ekonomickú školu v Žiari a potom odišla žiť do Bratislavy. „V Žiari sme bývali na Jiráskovej ulici a z okna som pozerala na kníhkupectvo oproti v dome, ktoré je tam dodnes - krásne, inšpiratívne a úspešné," hovorí na úvod Katarína a pokračuje: „Okolo tohto kníhkupectva som chodila každý deň a vždy som mala prehľad o nových knihách. Veľmi ma teší, že toto sa z čias môjho detstva nezmenilo. Často sa mi sníva v tom byte, kde sme bývali, a v Žiari tiež, a vždy sa potom prebudím s príjemnými pocitmi." Hoci väčšiu časť svojho života dnes Katarína spája s našim hlavným mestom, aj naďalej ju k Žiaru viaže osobitný vzťah. „S týmto mestom som zrastená a zanechala som v ňom kus svojho srdca. Je to moje detstvo a najkrajšie roky dospievania. Cítim sa tu doma. Mám tu veľa kamarátok, priateľky, žili tu moji rodičia, dnes už iba mamina a brat. Navštevujeme sa pravidelne, vždy sa u maminy zíde celá naša širšia rodina a zakaždým sa na seba veľmi tešíme. Od maminy aj obyčajná polievka chutí ako najlepšie jedlo na svete. Považujem za úžasné, že niekoľkokrát za rok sa tu stretávam so spolužiačkami zo strednej školy a sme si blízke už po toľké roky od maturity, s niektorými od detstva," priznáva úprimne.

Láska si nevyberá bola najpredávanejšou knihou za rok 2004

Písaniu sa Katarína venuje od svojich ôsmich rokov. Dodnes má odložené zošity, kde ceruzkou písala rozprávky, dokonca aj román na pokračovanie. „Bavilo ma to od času, ako som sa naučila čítať a písať. A čítanie kníh najviac - chodila som tiež do knižnice a dokázala som prečítať aj 5 kníh za týždeň. Ani neviem kedy, pretože som celé dni behala s deťmi vonku, nesedeli sme pri počítačoch. Mamy nás nedokázali dostať domov, hier sme nikdy nemali dosť. Som vďačná svojim rodičom, že ma viedli ku knihám, som im vďačná za šťastné detstvo a za to, že ma vo všetkom podporovali a pomáhali mi," hovorí s láskou. Prvá kniha, ktorú Katarína napísala, sa volá Moja kamarátka knižka a vyšla v roku 2002. Je určená pre deti, dá sa s ňou pracovať, kresliť do nej, dopĺňať. Obsahuje zábavné časti, hádanky, básničky, poviedky. „Po detskej knižke mi vyšiel v Čechách humoristický román Úžasssná dovolená, a potom som už začala písať romány, nazvem ich spoločenské. Prvým bol Láska si nevyberá, za ktorý som dostala aj cenu vydavateľstva Slovenský spisovateľ za najpredávanejšiu knihu za rok 2004. Je to príbeh dvoch sestier, z nich sa mladšia zaľúbi do partnera tej staršej a nedokáže si s tým citom poradiť. Nosí toto tajomstvo v sebe, nevidiac žiadne východisko. A potom do jej života vstúpi tragédia a všetky doterajšie problémy sa jej zdajú nepodstatné," hovorí o svojom prvom románe Katarína a podotýka, že doteraz jej vyšlo spolu štrnásť kníh, z toho dvanásť románov. Písanie jednej knihy pritom trvá spisovateľke trištvrte roka, s prerušovaním, pretože pracuje ako ekonómka a písať môže iba vo svojom voľnom čase. Keby však iba písala, trvalo by jej to asi tri - štyri mesiace. A kedy sa autorke ľahšie píše? „Nezáleží na časti dňa, pokiaľ to nie je skoré ráno. Keďže väčšinu času mi zaberá účtovníctvo, využívam každú voľnú chvíľu na písanie. Aj dovolenky, občas víkendy, a často noci. Ale to neznamená, že stále sedím len doma. Rada chodím do prírody, na túry, kde si „prečistím" hlavu, myšlienky, premyslím pokračovanie deja. Mám mnoho aktivít - jazykové kurzy, jogu, plávanie, poznávacie zájazdy a najmä čítanie kníh - takže by som potrebovala, aby mal deň aj 72 hodín." Mnoho spisovateľov má svoje osvedčené rituály, bez ktorých si písanie nevedia predstaviť. Katarína nie je výnimka. „Hudba je najlepšia! A káva, aby mi hlava nepadla od únavy na klávesnicu, keď už je ďaleko po polnoci. Zvláštne rituály nemám, len občas trošku kvalitného vína, keď sa písanie románu chýli ku koncu," približuje ďalej spisovateľka.

Každý Katarínin román je inšpirovaný skutočným príbehom

S každou z kníh prežila Katarína niekoľko mesiacov a žila životom ich hlavných hrdiniek, takže nedokáže konkretizovať, ktorá z jej kníh je jej srdcu najbližšia. „Prvý román Láska si nevyberá som písala celkom bez poznámok, celý dej som mala v hlave a odtiaľ som ho premiestňovala rovno do počítača. Vtedy som ešte nevedela, či mi ho niekto vydá, ale vložila som doňho všetky city z nešťastnej lásky, ktorú zažil asi každý z nás. A zase román Cudzie spálne som nosila v hlave takmer päť rokov, kým prišiel na rad a písal sa mi veľmi dobre. Kvôli knihe Ráno neplačem som si naštudovala maliarske techniky a jedno opísané mesto v ňom sa podobá na Žiar. Až ma srdce bolelo, keď som v predstavách blúdila jeho ulicami. Najkrajšiu obálku má podľa mňa môj posledný román Zvláštny príbeh s kyticou žltých ruží. K jeho napísaniu ma z časti inšpiroval príbeh, ktorý mi rozprávala dcéra mojej spolužiačky v Londýne, keď sme ju tam na pár dní boli navštíviť," konkretizuje s tým, že každý jej román je inšpirovaný skutočným príbehom, prípadne aj viacerými, Katarína dej iba dotvorí. „Základ knihy Záhada zadnej izby tvorí príbeh mojej staršej kamarátky. Rozprávala mi o nešťastnom manželstve jej rodičov a atmosfére ich vzájomnej nenávisti, v ktorej vyrastala aj so svojimi súrodencami. Keď potom knižku čítala, musela ju často odkladať a predýchavať nepríjemné spomienky, lebo sa jej pred očami premietalo jej pokazené detstvo. Občas niekto spozná osoby v mojom románe alebo typ, aký opisujem, a vtedy povie: „Aha, viem o kom to je..."."

Knihy jej vychádzajú aj v susedných Čechách

Katarína sa však nesústredí iba na svoje knihy, sleduje aj tvorbu kolegov, slovenských spisovateľov, predovšetkým spisovateliek. „Sledujem ich tvorbu, kupujem si ich knihy, chcem vedieť, ako píšu. Mám však, žiaľ, príliš málo času, a tak niektoré z nich ešte len čakajú na prečítanie medzi ostatnými knihami zahraničných autorov. Na všetky sa veľmi teším." Katarína má pritom veľmi rada historické romány, lebo sa z nich veľa dozvie o dobe, ktorú nepozná. „A tiež detektívky, životopisné knihy... Na štýle ani nezáleží, ak ma kniha zaujme takmer hneď od prvej strany," priznáva. Mnohí z vás sa už určite zamysleli nad tým, či sa dá na Slovensku uživiť iba písaním kníh. Kataríninou odpoveďou vás možno prekvapíme: „Ak je spisovateľ úspešný a vydá aspoň dva romány ročne, možno áno. Ja mám aj zamestnanie - a hoci sa moje knihy predávajú veľmi dobre a majú úspech, predsa len Slovensko je malá krajina, už iba v porovnaní s veľkým Poľskom alebo Nemeckom si myslím, že tam sa spisovateľom ľahšie dýcha." Okrem prvých dvoch kníh vyšli všetky Katarínine romány vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. „Jemu vďačím za dôveru, ktorú vložil do mňa, ešte neznámej autorky, a umožnil mi stať sa úspešnou spisovateľkou. Okrem toho moje knihy vychádzajú v preklade aj v Českej republike, vo vydavateľstve Albatros Media," spresňuje autorka, ktorá má momentálne rozpísaný trinásty román Aprílové slnko. Ten by mal vyjsť na jeseň. Svoje knihy píše Katarína pre každého, kto má rád príbehy zo života, trochu napätia a tajomstva. Hoci jej čitateľkami sú prevažne ženy, má odozvy aj od mužov, aj keď sú v menšine. „Inšpirujú ma príbehy ľudí, stačí sa len započúvať. Niektoré sú také zvláštne, že keby som si ich vymyslela do knihy, asi by im mnohí ani neverili. Život sa naozaj dokáže „pohrať" s osudmi ľudí, či už v dobrom alebo v zlom."

Katarína: Nedokážem si predstaviť, že by som román prerábala

Katarína má v hlave uložených niekoľko príbehov - námetov na romány, a o tom, kedy ich začne písať, sa rozhoduje podľa momentálneho pocitu. „Nedokážem ho vysvetliť, ale na jeho základe dokážem posunúť skorší príbeh dozadu a rozhodnúť sa napísať iný. Správna chvíľa na písanie nastáva vtedy, keď mám dej takmer celý premyslený, od začiatku až do konca. Obsah mám premyslený v okamihu, ako začnem písať, ale konkrétne dialógy a opisy vznikajú, samozrejme, za pochodu. Písanie mi ide veľmi pomaly, dej nikdy nemením a neprepisujem, iba ak niektoré vety a pasáže. Nedokážem si predstaviť, že by som román prerábala napríklad päťkrát, ako to dokážu niektorí autori," hovorí ďalej autorka a vzápätí priznáva: „Za počítačom dokážem sedieť veľmi dlho, niekedy zamením kreslo za stoličku a potom za loptu... Odnášam si to bolesťami chrbta, preto sa snažím cvičiť jogu, plávať a chodiť na masáže a do prírody. Najnáročnejšie je to vtedy, keď sa blíži termín odovzdania rukopisu, a ja nestíham z rôznych dôvodov. A do toho termíny v účtovníctve a termíny daňové. Už sa mi stalo, že som písala aj postojačky." A čo by na záver odkázal svojim čitateľom v Žiari? „Ďakujem všetkým, ktorí mi fandia a čítajú - nielen moje knižky. Som hrdou Žiarčankou, rada sa sem vraciam a prajem všetkým, aby sa im darilo v tom, čo robia, a nebáli sa občas ísť za svojím snom v akomkoľvek veku. Dokázať, v čom ste dobrí - na to nikdy nie je neskoro."