Rastislav Urgela: Futbalu som obetoval veľa, nadobudnuté sa snažím zúročiť pri práci s mládežou

V januári ocenili najlepších futbalistov žiarskeho regiónu za minulý rok. Už po pätnásty krát vyberali konečnú jedenástku tréneri I. triedy a svoje hlasy odovzdala aj trénersko-metodická komisia a členovia Oblastného futbalového zväzu v Žiari nad Hronom.

Na podujatí, kde sa stretla celá futbalová verejnosť, bol vyhlásený aj najúspešnejší tréner mládeže. Stal sa ním Rastislav Urgela, ktorý sám kedysi aktívne hrával futbal a pôsobil vo viacerých slovenských kluboch.

Spomínaš si ešte, kedy si sa prvýkrát postavil na trávnik a dotkol sa futbalovej lopty?

Bolo to určite na ihrisku v Trnavej Hore spolu so svojimi mladšími bratmi Braňom a Radom.

Kto ťa k futbalu priviedol?

Môj otec, ktorý bol v 80-tyh rokoch predsedom TJ Sokol Trnavá Hora v tejto obci.

Nikdy ťa nelákalo venovať sa inému športu? Ak áno, ktorému a prečo nakoniec vyhral futbal.

Ani nie. Futbal bol vždy číslo jeden. Aj keď sme sa ako deti venovali skoro všetkému. Korčuľovali sme sa, lyžovali, hrávali hokej, tenis... Nakoniec však vždy vyhrala zošívaná lopta.

Aké boli tvoje prvé futbalové začiatky?

Ako som už spomínal, bolo to na ihrisku TJ Sokola Trnavá Hora, kde ma v žiackom tíme viedol pán Repiský. Neskôr som spolu s bratmi odišiel do FK Žiar nad Hronom. Tam si nás vybral tréner Milan Dvonč a pod ním sme sa učili a zdokonaľovali vo futbalovej abecede.

Odkedy možno považovať, že si sa stal profesionálnym futbalistom?

Bolo to po Základnej vojenskej službe, ktorú som absolvoval v dresoch Dukly Banská Bystrica, Lokomotívy Zvolen v rokoch 1997 - 98 a mojom návrate do Žiaru nad Hronom, kde som pôsobil dva roky a zažil postup do 2.ligy. Svoju prvú profesionálnu zmluvu som však podpísal až po prestupe do Dukly Banská Bystrica v roku 2000.

Čo považuješ za vrchol svojej futbalovej kariéry?

Tých bolo pre mňa osobne niekoľko. Boli to najmä postupy do 1.ligy s banskobystrickou Duklou (2002/2003) a Slovanom Bratislava (2005/2006). V drese Dukly som sa stal v ročníku 2003/2004 vicemajstrom ligy, keď nám titul uchmatla až v poslednom kole MŠK Žilina. V nasledujúcej sezóne som si za Duklu zahral aj európsky pohár a v roku 2005 sa stal víťazom Slovenského pohára. Úspešná bola aj sezóna 2006/2007 v Slovane Bratislava, kde som bol členom bronzového kádra slovenskej 1.ligy.

Od kedy do kedy si pôsobil v Slovane Bratislava a ako si na toto obdobie spomínaš?

Do Slovana, vtedy druholigového, som prišiel v lete 2005 a zotrval v ňom do roku 2007. Hneď rok po mojom príchode sme sa vrátili do 1.ligy pod vedením trénera Štefana Zaťka, s ktorým momentálne spolupracujem už tretí rok. On si ma aj vybral do belasých farieb. V jesennej časti sezóny 2006/2007 však predčasne skončil a nahradil ho bývalý kormidelník slovenskej reprezentácie Jozef Jankech. Výborný tréner aj človek, ktorý dal dokopy dobrý tím. Mojimi spoluhráčmi v Slovane boli v tom období napr. Obšitník, Tomovčík, Prole, Polgár, Sedlák, Masaryk či Samo Slovák. Hráči, ktorí ťahali Slovan a napĺňali tribúny. Na zápasy nám bežne vtedy chodilo 10-tisíc ľudí a bola radosť hrať pred vypredaným hľadiskom v Košiciach alebo v derby na Petržalke. Naši diváci boli v tom čase fantastickí, vždy vedeli vytvoriť elektrizujúcu atmosféru.

Najkrajšie futbalové obdobie zažil v Dukle Banská Bystrica

Zažil si pocit, keď si musel sedieť na lavičke „iba" ako náhradník? Čo sa vtedy preháňa hlavou futbalistovi?

Samozrejme. Myslím, že to zažije každý hráč, ktorý sa musí s tým aj sám vysporiadať, presvedčiť a ukázať trénerovi v tréningu, že práve on patrí na ihrisko.

Cítil si rozdiel, keď si hrával za veľký klub a keď si pôsobil v menších kluboch? V čom sú tie najväčšie rozdiely.

Tie rozdiely sú obrovské. Iné je hrať v Žiari nad Hronom či Banskej Bystrici, ako napríklad na Slovane a bývalom Tehelnom poli. To sa nedá porovnávať, to musí hráč zažiť. Tlak na výsledky od trénerov, vedenia klubu, fanúšikov či médií bol na Slovane vždy obrovský. Predsa, Slovan je stále náš historicky najlepší a najúspešnejší slovenský klub.

Aj po toľkých rokoch, stále ťa futbal napĺňa, alebo by si si už dokázal predstaviť svoj život aj bez neho?

Určite by som bez futbalu nebol, obetoval som mu veľa a teraz sa snažím nadobudnuté zúročiť pri svojej trénerskej práci najmä pri mládeži, ale aj pri tíme dospelých u nás v Pohroní.

Kde sa ti najlepšie hralo? Na ktorého trénera a na ktorých spoluhráčov spomínaš najradšej?

Najkrajšie obdobie svojej hráčskej kariéry som zažil v Banskej Bystrici. Veď som tam strávil päť úspešných sezón, na ktoré sa tak ľahko nezabúda. Ale rád spomínam aj na Slovan, veď hrať v jeho farbách bola pre mňa česť. Formovalo ma veľa trénerov a každý jeden z nich sa mi snažil niečo dať. Či to už boli mládežnícki tréneri Dvonč, Kováč, Nemec, Záhorec alebo v kategórii dospelých tréneri Dolinský, Zvalo, Petrák, Ilko, Novák, Oravec, Molnár, Jánoš, Prochotský, Danek, Zaťko, Jankech, Horný, Hudec, Rusnák... Zo spoluhráčov to bola najmä partia v Dukle Banská Bystrica okolo Zajaca, Boroša, Dzúrika, Kentoša, Tótha, Leitnera, Soviča, Pečovského, Pančíka, Svinteka, Semeníka, Jakubka. Čo meno, to pojem. Krásne spomienky, keď sme zapĺňali banskobystrické Štiavničky niekoľkotisícovými návštevami.

Bola chvíľa vo futbale, na ktorú by si najradšej zabudol a, naopak, taká, ktorú by si si znovu rád pripomenul?

Najradšej by som zabudol na vážne zranenie kolena v zápase so Žilinou. Musel som vo svojich 35 rokoch podstúpiť operáciu a skončiť s futbalom. Naopak, rád spomínam na zápasy pred plnými tribúnami, ktoré nám môžu terajší hráči len v duchu závidieť.

Víťazstvo v Jedenástke roka je obrovskou motiváciou

Po skončení hráčskej kariéry si sa dal na dráhu trénera. Keby sme to mali porovnať, je to ťažšia alebo ľahšia pozícia. V čom sú rozdiely.

Áno, v roku 2010 som začal pracovať s mládežou v Žiari nad Hronom. Je to iné v tom, že na ihrisku sa ako hráč koncentrujete sám na seba, na svoj výkon, ale pri trénovaní máte na starosti 15 - 20 zverencov, ktorých si potrebujete pritiahnuť na svoju stranu a ukázať im, aký je futbal krásny po všetkých stránkach. Dôležitou je však najmä odbornosť, preto sa musí každý tréner vzdelávať a študovať.

Kde si sa po prvýkrát postavil na striedačku ako tréner?

Bolo to v Žiari nad Hronom ako tréner prípravky roč. 2003, ktorú vediem už piatu sezónu.

V Jedenástke roka si sa stal najlepším trénerom. Aký je to pocit získať takéto ocenenie?

Určite je to ocenenie práce celého nášho realizačného tímu, rodičov a šikovných chlapcov, ktorí doslova milujú tento šport. Veľmi si toto ocenenie vážim a je pre mňa obrovskou motiváciou do ďalšej trénerskej práce.

Kto sú v súčasnosti tvoji zverenci?

Som trénerom mladších žiakov U12 (roč. 2003 a mladších), ktorí hrajú 1.ligu ml. žiakov skupinu STRED.

Aké najvýznamnejšie úspechy si s nimi dosiahol a aké s nimi máš ďalšie ciele?

Chlapci za obdobie štyroch rokov ukázali, že patria do absolútnej TOP špičky na Slovensku. Vyhrali viacero veľkých turnajov aj so zahraničnou účasťou, v roku 2013 sa stali majstrami Slovenska v minifutbale ml. žiakov a žiačok základných škôl (Mc Donald´s CUP) a v minulom roku boli vicemajstri v tomto najväčšom celoslovenskom turnaji. V Mini Champions Lige (MCHL) Slovensko v roku 2014 skončili celkovo na krásnom 5. mieste s iba jedinou prehrou a po jesennej časti vedú suverénne 1.ligu ml. žiakov, keď za sebou nechali silné družstvá Ružomberka, Dukly Banská Bystrica či Žiliny.

Vo futbalových šľapajach úspešne pokračuje aj jeho syn Samko

Máš syna, ktorý úspešne ide v tvojich šľapajach. Si na neho určite hrdý. Si k nemu rovnako prísny ako si bol na seba?

Áno, celá rodina sa z neho tešíme. Je lídrom celého tímu, rodeným tvorcom hry a strelcom, veď od roku 2010 (za štyri sezóny) strelil súperom neuveriteľných 533 gólov. To mu robí najväčšiu radosť a ja som rád, že je po tých góloch stále „hladný". Nikdy mu neodpustím poľavenie a som na neho prísnejší ako som bol kedysi na seba.

Kde ho vidíš o pár rokov?

Ak bude Samko zdravý, dlho ho doma a v klube neudržíme. Dostal sa do reprezentačného výberu Slovenska U12 a už teraz sa o neho, v jeho 12-tich rokoch, zaujímajú 3 - 4 kluby zo Slovenska. Dokonca ho sledujú už zahraniční agenti a manažéri. Nejaké ponuky máme doma na stole, ale ešte má čas sa posunúť ďalej. Je len na ňom, kedy to príde a ako bude ďalej na svojom talente pracovať. Ja mu v tom určite pomôžem.

Mal si niekedy svoj futbalový alebo životný vzor? Ak áno, koho a prečo.

Futbalový konkrétne ani nie, páčili sa mi viacerí výborní slovenskí aj zahraniční hráči. A životný vzor? Tým bol svojou ľudskosťou a láskou môj starý otec. A nemôžem zabudnúť ani na svojich rodičov, ktorí mi vždy držali palce a podporovali ma v tom, čo robím.

Aký bol pred rokmi tvoj životný cieľ, čo sa týka futbalu. Podarilo sa ti ho naplniť ako futbalistovi, alebo si ho napĺňaš teraz ako tréner?

Stať sa dobrým ligovým hráčom, čo sa mi podarilo a som na to veľmi hrdý, lebo viem, čo to všetko obnáša presadiť sa vo vrcholovom futbale. Mojím trénerským cieľom je vychovať zo svojich zverencov slušných ľudí, ktorým šport otvorí obzory a budú v budúcnosti úspešní. Niektorí majú na to všetky predpoklady stať dobrými ligovými hráčmi a možno aj reprezentantmi.