Úspešnej žiarskej spisovateľke pribudla na konto ďalšia kniha

Spisovateľke Evelin Červienkovej sa naozaj darí. Z jej pera sú do príbehov pretavené stále nové a nové príbehy, ktoré už majú svojich stálych čitateľov. V týchto dňoch sa na pulty dostáva už jej piata kniha Ďalšia, prosím, ktorá je treťou v poradí z vydavateľstva Evitapress. Dali sme si s Evelin stretnutie a porozprávali sme sa nielen o jej novej knihe, ale aj o závisti, o odchádzajúcom lete a aj o tom, ako vníma ocenenie Zlatý klinec.

Ďalšia, prosím. To je názov tvojej novej knihy, ktorá vychádza už o niekoľko dní. O čom je a kto sa v nej nájde?

Kniha je skutočným príbehom muža, ktorý sa istú časť svojho života venoval eskortu. Je tak špecifická, že sa v nej nenájde asi nikto, pokiaľ sa tomuto smeru nevenuje profesionálne. Je výpoveďou o tom, čo sa skrýva za pozlátkou tohto novodobého biznisu a toho, že nie je všetko zlato, čo sa zaligoce. Chalan chcel, skúsil, zarobil, poučil sa, získal mnoho, no ešte viac stratil, snažil sa. Vie, čo chce a čo, naopak, už nikdy robiť nebude.

Ako dlho si na nej pracovala?

Spoločne sme na nej robili veľmi dlhý čas, mala som ju rozpracovanú ešte pred Luxusným prešľapom, ktorému v tom čase musela ustúpiť. Takže sa dá povedať, že spoločne s hlavným hrdinom sme na nej robili niečo cez rok.

Hovorí sa, že každá mama má svoje deti rovnako rada, ale aj tak sa vždy nejaký miláčik nájde. Ktorá z tvojich kníh je tebe srdcu najbližšia a prečo?

Opakujem to už po neviem koľký krát, že mojou srdcovkou je Melónová aféra, práve pre ten príbeh a postavy. Preto, že sú to všetko veci prežité, na ktoré mám veľmi pekné a príjemné spomienky a z ktorých vlastne žijem dodnes, pretože Melónka neskončila, ona stále trvá. Melón a Kôstka naďalej žijú v mene hesla: „Každá z nás má v živote osudového muža, s ktorým nežije!" Idú si svoje, niekedy spolu, inokedy každý zvlášť, no sú tu jeden pre druhého, vedia o sebe. Proste sa majú.

Evelin: „Po siedmych rokoch sa vraciam späť do Žiaru."

Aké si mala leto?

Uf, tak táto odpoveď by mohla byť aj na pol strany, ale zhrniem to. Moje leto bolo hektické. Veselé. Plné zážitkov a smiechu. Ale aj plné sĺz, zmien, výčitiek. Môj život sa po dlhých zabehnutých siedmych rokoch zmenil. Mením zamestnanie, vraciam sa do rodného Žiaru, začínam odznova. Čistý nepopísaný papier mám pred sebou a v ruke pero, pripravené na prvé ťahy, ak to môžem tak metaforicky zaobaliť. V rámci dovolenky som si pobehala veľa miest po Slovensku, ktoré som túžila už dávno vidieť, čas som trávila s ľuďmi, na ktorých mi záleží a ktorí tvoria môj mikrosvet, lebo som sa už naučila, že nie každý, kto sa nazýva priateľom, ním aj skutočne je. Venovala som sa rodine, ktorú som za ostatné obdobie dosť odsunula, dala som si spraviť nové tetovanie - Justíciu, bohyňu spravodlivosti. Tvár ženy s previazanými očami a váhami. Pretože spravodlivosť často býva slepá, no misky váh sa vždy vyrovnajú. Vyváži sa zlé dobrým. A aj preto, lebo váhy sú znamením, ktoré mi je blízke, hoci som Račica. Spoznala som nových ľudí a presvedčila sa, že niekedy sú tí správni ľudia a veci oveľa bližšie, než by sa nám zdalo. Že niekedy netreba chodiť ďaleko a utekať, stačí sa poriadne pozrieť okolo seba a hlavne si uvedomiť, že čo vlastne chceme. A nebáť sa robiť zmeny, pokiaľ nám majú priniesť úžitok.

Mesto Žiar nad Hronom ti na City feste udelilo cenu Zlatý klinec. Čo pre teba takéto ocenenie znamená?

Áno, aj to bol jeden z úžasných momentov môjho leta. Deň, ktorý som si naplno užila, pretože bol iný, mal takú sladšiu príchuť. Keď som sa dozvedela, že budem ocenená, myslela som si, že je to fór. Sama to najlepšie vieš, keďže si mi to nechtiac prezradila. Neverila som tomu, myslela som, že nastala chyba v systéme. Potom som si však povedala: „Okej, prišlo to. Predsa len sa to tento rok podarilo!" Tak som sa začala tešiť, lietala som v oblakoch a človek, ktorý bol v tom čase so mnou, sa zo mňa dodnes smeje. Prežívala som eufóriu, ktorá sa ale začala meniť na paniku a strach úmerne s tým, ako sa blížila sobota a odovzdávanie klincov. Keď som už stála v zákulisí a riaditeľka MsKC ma uvádzala, úplne ma vyplo. Prisahám, že si nepamätám, ako som vyšla hore a prebrala klinec, bolo to šialené. Aj svoju „ďakovnú reč" som si pozrela až vo vysielaní mestskej televízie a úprimne, bola som sama zo seba zhrozená! Ale s odstupom času to už beriem športovo. Ocenenie si, samozrejme, nesmierne vážim a má u mňa doma svoje čestné miesto, kde naň sadá prach. O pár desiatok rokov sa naň chystám zavesiť svoju spisovateľskú kariéru, takže určite poslúži!

Kto sú tvoji najväčší kritici, resp. koho názory si vážiš, aj keď nemusia byť iba pozitívne?

Hádam nemusím ani hovoriť, že názory rodiny, to je samozrejmé. Sú to predsa len moji najbližší ľudia, na ktorých dám vždy a vo všetkom. Keby som to ale mala brať z okruhu ľudí okolo mňa, tak sú to Dajo, Vladis, Mishel a Kajčen, ľudia, ktorí mi neraz zachránili kožu. Pokiaľ ide o názory na rukopis, tak Evita. Je takou to správne zdravou kritičkou, má to už v oku, takže aj jej názory stoja za to. A nielen čo sa kníh týka. Nedávno sme sa stretli práve v Žiari, u nášho milovaného Shakespeara, kde sa nesmierne rada a často zašívam, a skvele sme sa porozprávali o živote, mužoch, ženách a tak. Aj vďaka nej som sa odhodlala na všetky tieto (ne)veselé životné zmeny.

Pri čítaní vyhľadáva protiklad toho, čo sama píše

Ženský svet je tak trochu o závisti, svedčia o tom komentáre aj k tvojim knihám. Ako vnímaš tie negatívne, máš vôbec chuť ich čítať a zapodievať sa nimi? Môžu byť pre teba vôbec nejakým prínosom?

Chuť čítať ich mám, no zapodievať sa nimi, a nebodaj si ich ešte pripúšťať a robiť si z nich ťažkú hlavu, to nie. Pokiaľ je to kritika konštruktívna, opodstatnená, postavená na niečom konkrétnom, čo sa čitateľovi nepáčilo, beriem to. Posúva ma vpred a učí, čomu sa v následnej knihe vyvarovať. Ak sú to však len prázdne útočné jedovité reči, ktoré nemajú s recenziou na knihu nič spoločné a skôr sú útokom na moju osobu, neriešim to. Ak dotyčnému spraví radosť a zlepší deň, že si o mňa obtrie „hubu", nech sa páči. Každý má svoj názor, ja ho nikomu neberiem. Nečakám, že sa moje knihy budú páčiť každému, ani ich nikomu nenútim. Jednému príbeh sadne, druhý knihu s nervami zavrie po pár stranách a automaticky ju zaradí k brakom. Okej. Som taká istá, tiež pohŕdam napríklad 50 odtieňmi šedej, pretože ma nebavili, nič mi nedali a jednoducho ma nudili. Niekto si povie, že neviem, čo je dobré. Lenže to isté môžem povedať ja, že neviete, čo je dobré, keď práve toto čítate a stačí vám to. To teraz na nikoho neútočím, každý nech si číta to, čo sa mu páči. Častokrát sa ale stáva, že za štipľavými komentármi sa neskrýva nikto iný, než konkurenčná alebo vydavateľstvom odmietnutá autorka či autor, ktorí sa aspoň takýmto chabým spôsobom snažia znižovať predaj našich kníh. Zámerne píšem našich, lebo sa to netýka len mojich kníh, ale celého Evitapressu ako takého. Je tŕňom v nejednej päte a nás to len a len teší. Lebo aj zlá reklama je predsa reklama.

V okolí úspešných ľudí sa často „vyskytnú" aj takí, ktorí ich pred úspechom nepoznali, nepriali im a potom sa na nich pricicnú a ťažia z ich úspechov. Máš okolo seba aj ty takých? Ako ich vnímaš a ako sa s nimi vysporadúvaš?

Teraz ich už vnímam s nadhľadom. Trvalo mi naučiť sa to, dlho som nevedela hovoriť jednoduché NIE a nerobiť si ťažkú hlavu zo závistlivých rečí. S každým som sa snažila byť zadobre a vyhovieť. V dnešnej dobe je však takýto postoj čistá samovražda. Vyskytli sa v mojom okolí ľudia, ktorí o mne verejne vyhlasovali nepekné veci a pritom ma absolútne nepoznali a nikdy so mnou neprišli do užšieho kontaktu. Cielene mi škodili, nazývali moje knihy brakmi, nehodnotnou literatúrou a mňa mladou arogantnou šťandou, ktorá nevie, o čom je život, písanie a knihy. Že sa hrám na úspešnú autorku a pretláčam sa niečím, čo ani nie je pravda. Že si staviam kariéru na cudzom piesku. Keď sme sa však ocitli na jednom brehu, útoky vystriedali úsmevy. Ohováranie sa zmenilo na prajnosť a z toho, ktorý hlásal o mne polopravdy sa v okamihu stal dobre že nie najlepší priateľ a človek, ktorý ma skvele pozná a vie, že som šikovná, talentovaná a mám obrovský potenciál. Lebo zacítil, že sa dá popri mne zviezť, vyšplhať sa o čosi vyššie. A práve tieto situácie ma naučili brať takýchto ľudí bez chrbtovej kosti s obrovským odstupom a nadhľadom, za čo im ďakujem. A tou istou cestou ich aj ľutujem, lebo nemajú šajnu, s kým sa pustili do boja.

Kto je prvý človek, ktorému dáš prečítať rukopis (okrem Evity)?

Pokiaľ je to rukopis „o niekom", posúvam ho dotyčnému človeku. Nech ho prejde a povie, či to a ono naozaj tak cítil, či to naozaj tak bolo. Konzultujem to. Pokiaľ je rukopis „môj", nedávam ho nikomu. Chránim si ho, strážim a až keď je hotový na 110%, posielam ho Evite. Tá je prvou a najväčšou kritičkou. Keď mi potvrdí jeho prijatie, odmlčí sa. Ona má jednu úžasnú vlastnosť a to, že nás autorky necháva tzv. vykvasiť. Pár dní sa nám jednoducho neozve, niet jej. A potom sa odrazu ohlási a dvomi, tromi slovami dá rukopisu jasnú zelenú. To máte vtedy vidieť ten úsmevisko a úľavu, ktorá nastáva.

Netajíš sa tým, že tvoje knihy sú napísané na reálnych základoch. Čo hovoria ľudia na to, keď sa nájdu v tvojich knihách?

Netajím a nikdy sa tým ani tajiť nebudem. Stojím si za svojimi knihami, za príbehmi - či už mojimi, alebo príbehmi ľudí, ktorí sa nebáli a išli so mnou do toho. Vždy, keď sa púšťam do nového rukopisu o niekom konkrétnom, vopred sa s ním dohodnem. Poviem, čo chcem v príbehu mať, čo potrebujem vedieť, čo chcem použiť. Ak sa moje vízie stretnú s ohlasom, idem do toho. V mojich knihách nenájdete žiadne pomstychtivé opisy osôb, ktorým by som chcela škodiť. Sú tam pravdivé opisy. Som toho názoru a znova to zopakujem, že čo konáš, za to buď aj zodpovedný. A keď raz si sviňa a využívaš baby, no tak, hold smola, bude to v knihe. Keď podvádzame spolu tvoju ženu, prečo to tajiť, keď to výrazne ovplyvňuje príbeh. Zbalila si najlepšej kamoške frajera? Nezamlčíme to. Povahy, reakcie, typické slovné prejavy, gestá. Všetko tam musí byť. Len mená sa menia. Takže, kto sa chce nájsť, nájde sa. Kto sa nechce, nájde sa ešte rýchlejšie. A už čo na to hovoria? Čože už môžu, keď 4 000 kusov kníh je vonku po celom Slovensku.

Určite si aj ty rada niečo dobré prečítaš, čo by si odporučila na jesenné večery (okrem svojej knihy) našim čitateľom? Akých autorov a prečo?

Ja som v tomto smere typická „severka", severské krimi, to je moje. Nesbo, Larsson, Kepler, Mankell, to sú moji muži. Úplný protiklad toho, čo sama píšem. A možno práve preto, že som týchto reálnych príbehov o láske a mužoch a ženách už prejedená, utekám k takýmto mrazivým veciam. Milujem napätie, tú hru a hádanky, keď sa postupne odkrývajú všetky spojitosti a dej sa vyvíja stále novým smerom. Nepohrdnem však ani Dominikom Dánom, Matkinom či napríklad Emmou Marsovou, ktorá teraz zamiešala trh s erotickou literatúrou svojou trilógiou Hotel v Paríži. Áno, pár riadkov vyššie som nakydala na 50 odtieňov, teraz iné erotično odporúčam. A v tom to je, že odtiene mi nesadli, v parížskom hoteli som sa našla. Rôznorodosť vládne svetu.