Večnosť omylov Jany Plauchovej

Janu Plauchovú už od malička fascinoval vesmír a prírodné vedy. Pred niekoľkými týždňami jej vyšla už druhá kniha s názvom Večnosť omylov, ktorá je určená predovšetkým milovníkom hard, čiže technickej sci-fi. V súčasnosti žije a pôsobí v našom meste ako odborná pracovníčka Krajskej hvezdárne a planetária Maximiliána Hella.

Prvý román Nula kelvinov vyšiel iba 26-ročnej Jane Plauchovej v roku 2012. Aj v druhom románe Večnosť omylov zostala verná sci-fi žánru. „Je to zložitý príbeh o kozmických letoch, túžbach, stratách, ľudských chybách, sebaklamoch a konšpiráciách," vysvetľuje autorka a pokračuje: „Kniha je aj o tom, kam až človeka dokáže doviesť pocit viny. O tom, že nie je dobré zahrávať sa s prírodou. O tom, že kolonizácia cudzej planéty ľudstvom je nesmierne náročná a zložitá dokonca aj vtedy, ak uberieme v súčasnosti najväčší problém - obrovské vzdialenosti vo vesmíre." I keď medzi prvým a druhým vydaním knihy uplynuli dva roky, celý proces od prvotného nápadu až po vydanú knižku trval desať a pol roka. „Prvých šesť rokov som len zháňala informácie a premýšľala dej. Prvú verziu knihy som dokončila v roku 2009 a v nasledujúcich štyroch rokoch som ju ešte trikrát prepísala," netají Jana, ktorá dokáže skĺbiť písanie so svojou prácou. „Je pravda, že z hľadiska času sa mi najlepšie písalo na vysokej škole, pretože s výnimkou posledného ročníka som vtedy mala najviac voľna. Predtým aj potom to už bolo s časom náročnejšie, ale dá sa nájsť. Problém je skôr v inom - keďže v práci väčšinou trávim celý deň v sede za počítačom, nechce sa mi hneď sadať si k počítaču aj doma. Najčastejšie teda píšem cez víkendy alebo večer, keď sa predtým venujem manuálnej práci."

V súčasnosti má pritom mladá autorka v zásuvke ďalších päť ešte nevydaných rukopisov. Potrebuje ich však ešte trochu upraviť, kým ich ponúkne vydavateľstvám. Okrem toho má dlhodobo rozpísanú aj populárno-náučnú knihu o súhvezdiach. „Stále som sa nerozhodla, ktorý zo svojich rukopisov ponúknem na vydanie ako tretí. Dvaja najhorúcejší kandidáti na ponúknutie vydavateľom sú rukopisy sci-fi románov, jeden o ekologických problémoch ľudstva v ďalekej budúcnosti, druhý je sci-fi triler s prvkami hororu o sile ľudského strachu. Rada by som vydávala jednu knihu ročne, lenže či to tak bude, to, vzhľadom na fakt, že rukopisy už mám prakticky pripravené, nezávisí iba odo mňa. Veď aj pred vydaním prvej knihy som hľadala vydavateľa celé roky," priznáva autorka.

Vydavateľstvo zlomila až svojím piatym románom

Aj keď sama sa vo svojich knihách venuje pomerne ťažkej sci-fi téme, jej čitateľský záber je pomerne široký. „Čo je možno trochu nezvyčajné, sci-fi je v ňom vo výraznej menšine. Je však pravda, že k určitým typom kníh tiahnem viac ako k iným. Keď sa vyberiem sama do knižnice či kníhkupectva, obídem napríklad sekciu s takzvanou červenou knižnicou. Naopak, väčšinu mnou prečítaných kníh tvoria trilery, horory, fantasy, v mladšom veku dobrodružná literatúra a detektívky pre deti," konkretizuje a vzápätí prezrádza, že zo sci-fi autorov je jej najbližší Arthur C. Clarke, z fantasy nedávno prišla na chuť G. R. R. Martinovi a z ostatných spisovateľov ju svojou tvorbou veľmi oslovil Jack London.

Prvé pisateľské pokusy prišli u Jany bezprostredne potom, ako sa naučila písať, čiže v prvom ročníku základnej školy. „Išlo o rozličné, zväčša nedokončené a mnou ilustrované rozprávky, pokusy o dobrodružnú literatúru pre mládež a dokonca aj o pokusy o encyklopédie. Na prvom stupni základnej školy som skúšala písať aj básničky, no tie ma potom pustili a ostala som výlučne pri próze. Za začiatok seriózneho písania však považujem vek šestnásť rokov. V sedemnástich som dopísala svoj prvý román, o dva roky neskôr prišiel ďalší," približuje svoje pisateľské začiatky Jana, ktorá dlhé roky písala len do „šuflíka", kde jej pribúdal jeden román za druhým. „Až s piatym z nich sa mi však podarilo „zlomiť" vydavateľstvo, konkrétne vydavateľstvo Q111, na jeho prečítanie a následne vydanie."

Základom úspechu je trpezlivosť a vytrvalosť

Aj autori, ktorých knihy sa pomerne dobre predávajú, museli v mnohých prípadoch absolvovať tŕnistú cestu, pokiaľ o ich knihu prejavilo záujem niektoré vydavateľstvo. Čo by preto začínajúcim autorom poradila mladá autorka, ktorá už má vydané dve knihy? „Ja tvorím v žánri sci-fi, v ktorom je cesta nahor asi ťažšia než pri iných žánroch, nakoľko sci-fi nie je v móde a na Slovensku sa tento žáner považuje za takmer nepredajný. Mne pomohla aj trocha šťastia (hoci prišlo až po mnohých rokoch pokusov), takže nemôžem poradiť nič, čo, v prípade, že autor má talent, určite zafunguje. Každopádne, základným kameňom úspechu pri písaní je trpezlivosť a vytrvalosť. Nie nadarmo sa hovorí, že trpezlivosť ruže prináša, hoci niekedy treba na ne čakať veľa sezón - príkladom je moja dlhodobá práca na románe, ktorý vyšiel až teraz," radí Jana a dodáva, že veľa mladých autorov robí tú chybu, že začne čosi písať, no nikdy text nedokončí. „Ak ešte nemáte v písaní čo-to za sebou, lepšie je začať písať až to, čo máte premyslené od začiatku do konca a nielen v hrubých rysoch. Podľa možností by malo ísť skôr o kratšiu prózu než dlhšiu, no nevravím, že ani s písaním dlhšej sa nedá uspieť - ja som začínala práve takto. Myslím, že každý by mal začať písať o tom, čo ho zaujíma, na čo má nápad, o čom má čo povedať, a k čomu má vzťah. Pisateľom to možno pripadá ako samozrejmé, ale mnohým iným ľuďom nie," pridáva rady mladá autorka.

Zbieranie informácií jej trvalo šesť rokov

Pre Janu nebolo ťažké vytvoriť príbeh, pretože, ako sama hovorí, išlo to úplne samo. Okrem tohto však bolo ťažké úplne všetko. „Práve tak, ako milujem samotné tvorenie, tak neznášam zapisovanie vytvoreného, čo je pre mňa veľmi úmorná, ubíjajúca a frustrujúca drina. Pri tejto druhej knihe bolo pre mňa veľmi náročné aj zháňanie informácií. Príbeh sa totiž odohráva v súčasnosti na reálnych kozmodrómoch a sú v ňom spomínané skutočné kozmické programy, takže kvôli autenticite bolo potrebné zozbierať množstvo informácií. Hoci medzi pätnástym až dvadsiatym rokom života som bola veľký nadšenec pre kozmické lety, zvlášť pre program Space Shuttle, a štúdium týchto faktov ma veľmi bavilo, v slovenčine nebolo o tejto téme v takých podrobnostiach, ako by som požadovala, publikované takmer nič, a cudzie jazyky (nerátajúc češtinu) neovládam," prízvukuje Jana a zdôrazňuje, že aj preto je zbieranie informácií trvalo až šesť rokov. Kniha Večnosť omylov vyšla v žilinskom vydavateľstve Artis Omnis. „Celkovo bola spolupráca s Artis Omnis príjemnejšia ako s mojím predošlým vydavateľstvom Q111. Spočiatku síce mali výhrady k podobe deja, no napokon sme dospeli ku kompromisu a knihu som na základe ich požiadaviek upravila sama, čo je dobre. Menších zásahov do štylistiky bolo menej ako pri vydávaní mojej prvej knihy, čo určite súvisí aj s tým, že z úprav prvej knihy som sa naučila vystríhať sa niektorých svojich chýb. Pozitívne vnímam aj to, že na rozdiel od prvej knihy som u Artis Omnis mala možnosť vyjadriť sa k obálke a že pri jej tvorbe vychádzali z mojej predstavy. Páči sa mi tiež ich práca na propagácii knihy," hodnotí spisovateľka, ale zároveň podotýka, že sa jej nepáčila zdĺhavosť celého procesu, pretože očakávala, že kniha jej vyjde oveľa skôr.

Najkritickejšia bola ku nej rodina

Spočiatku boli Janinými prvými pravidelnými čitateľkami mama a vedúca astronomického krúžku, príležitostne plnili túto funkciu tiež bývalí spolužiaci a kamaráti. „Trochu zvláštne je, že so zháňaním čitateľov v prvých rokoch mojej tvorby bol dosť veľký problém, hoci som sa všemožne snažila informáciu o existencii mojich rukopisov rozširovať. Postupne sa však nazbieral stabilný okruh ochotných čitateľov, ktorých som spoznala cez internet. Teraz už viem, že nie je rozumné posielať knihu vydavateľovi, kým ju predtým neprečíta a nepripomienkuje čo najviac ľudí," zdôrazňuje autorka. Ďalším paradoxom je, že na rozdiel od väčšiny začínajúcich autorov, ktorých rodina chváli a nezaujatí ľudia kritizujú, u nej to bolo naopak. Najkritickejšia ku nej bola rodina a najväčšie pochvaly zožala od úplne neznámych ľudí. „Čo sa týka rešpektovania pripomienok - ak ide o preklepy či hrubé faktické alebo štylistické chyby, opravím všetko bez debaty. Čo sa týka ostatných pripomienok, tam je to dvojaké. Sama som ku svojim rukopisom veľmi kritická a ak sa nejakému čitateľovi podarí slovami sformulovať, aký presne je ten problém, ktorý ja v rukopise iba nejasne cítim, som mu veľmi vďačná. Občas sa však stane, že čitateľom sa na rukopise nepáči to, čo sa mne páči. To je vždy nepríjemné. Väčšinou danú pasáž upravím, ale nie tak, že odstránim to, čo sa kritikovi nepáčilo, ale urobím všetko preto, aby sa to čitateľovi zapáčilo, aby pochopil moje pohnútky, prečo som to tam umiestnila," konštatuje a dodáva, že všetko, čo sa v jej dielach nachádza, má svoj zámer.

„Pochvalné recenzie ma, samozrejme, tešia. Je to blažený pocit, že tie dlhé roky práce neboli zbytočné. Najviac ma tešia tie recenzie, z ktorých je evidentné, že recenzenti vnímajú knihu rovnako ako ja, čo je mojím cieľom. Kritiku vnímam podobne ako čitateľské pripomienky. Ak ide o niečo, čo sama považujem za slabinu románu, zamrzí ma to, pretože už sa to nedá opraviť, ale hodím to za hlavu. Viac ma znepokojí, ak hodnotiteľ vníma ako nedostatok a chybu to, čo bolo mojím zámerom a z môjho pohľadu silná časť danej knihy. Pri tomto druhom románe sa mi to stalo už niekoľkokrát. Veľa však závisí aj na tom, kto hodnotí," konštatuje na záver Jana.