Žiar má ďalšieho spisovateľa. Peter Šrank napísal prvé písmeno do románu Múzofil pred 15 rokmi

Peter Šrank, pre známych Kefo, je verejnosti známy najmä ako pesničkár s gitarou a textár. Píše poéziu, aforizmy, epigramy, krátke publicistické žánre, poviedky a cestopisy. Pre rozhlas tvorí glosy, fejtóny a humoristické scénky. Prihovára sa aj najmenším, pre deti tvorí básničky, rozprávky a piesne. Pred niekoľkými rokmi ako pesničkár získal za Folkový bech (nie je to chyba, išlo o BEh a CHôdzu) cenu Zlatý klinec, ktorá sa každoročne udeľuje žiarskym umelcom. Pred niekoľkými dňami mu vyšiel jeho prvý román Múzofil.

Žiarska verejnosť ťa pozná ako pesničkára a básnika. Čím sa dnes cítiš byť ty sám?

Z toho umeleckého som momentálne asi hlavne spisovateľ. Spisovateľských rozmerov mám však viac, lebo som multižánrový. Preto je asi najpresnejšie nebyť v tomto prípade presný. Za slovom spisovateľ je skrytý básnik, textár, aforista, glosátor, humorista, esejista... a všetko je tak trochu pravda.

Ako dlho vznikal tvoj prvý román Múzofil?

Dlho a na etapy. Najskôr, asi pred 15-imi rokmi, vznikla poviedka, ktorej postavy som si obľúbil a nechal som ich žiť v niekoľkých ďalších príbehoch. Mikrosvet ich charakterov, motivácií a vzťahov sa začal cítiť v poviedkovom formáte stiesnene. Preto som sa pred štyrmi rokmi rozhodol z toho mikrosveta urobiť makrosvet. Začal vznikať román. A keďže ja dokážem písať veľké veci iba vtedy, keď sa nedá chodiť na huby, na turistiku či do záhradky, vznikal asi štyri zimy.

Kniha je čerstvá, vonia ešte z tlače. Kde sa ku nej dostanú čitatelia?

Knihu som vydal u malého vydavateľa, ktorý nemá zmluvu so žiadnym veľkým distribútorom. Čo má aj svoje výhody, lebo núti autora zdvihnúť zadok zo stoličky a chodiť medzi ľudí. Tento fakt mi nie je cudzí, v hudbe, kde sa rozpadol trh s CD-čkami, je v podstate štandardom. Každý muzikant (okrem tých pár hviezdnych alebo šlágrových) berie ako samozrejmé, že ich album je reklamou na koncert a naopak. Koncert je reklamou na album a končí natlačením sa divákov okolo vyšťaveného muzikanta. Keďže ja som hybridný umelec, moje besedy sú spolovice aj koncertom. Základný predaj ale robí vydavateľ vo svojom e-shope famaart.sk. Verím tomu, že keď dnes dokážu aj dôchodcovia takmer celé nákupy vianočných darčekov povyklikávať na internete, pár klikov na ceste k získaniu tejto knihy by nemal byť pre nikoho problém. Ale Žiar je predsa len pre mňa špeciálny, preto verím, že v kamennom žiarskom kníhkupectve bude. Už budúci mesiac.

Spomínaš besedy. Čo uvedenie knihy do života, tzv. krst?

Kniha bola uvedená do života už dvakrát. Prvýkrát na umelecko-workshopovom tábore Letavy, čo bol špeciálny krst pre približne tristo jeho účastníkov, lebo významná časť knihy sa na Letavách aj príbehovo odohráva. Zopár letavákov sa v nej aj epizódne objaví, od niekoľkých som si požičal aspoň meno. Tým sa román nenápadne dotýka reálneho sveta. Mimochodom – ani na Žiar som nezabudol, ako členovia jednej kapely sú tam Bronty, Pigo a Dupák, podobnosť čisto náhodná. Hlavný slovenský krst bol pred niekoľkými dňami v Bratislave v čitárni mestskej knižnice.

Čo ťa v rámci propagácie a predstavenia knihy čaká najbližšie?

Práve dávam dokopy šnúrku besied, najskôr chcem obísť veľkomestá Slovenska. Pravdepodobne to bude najmä v knižniciach, kultúrnych strediskách či v čajovniach. V žiarskej čajovni predstavím knihu už vo štvrtok 29. septembra o 18-tej hodine. Mám zaujímavého hosťa, aj kvôli nemu sa možno niekomu oplatí prísť. Moderuje Jano Cíger z Mädokýša, majiteľ antikvariátu v Martine. Spisovateľ, rozhlasový glosátor, charizmatický rozprávač, profesor hraškológie, chodiaci orloj. V posledom čase známy aj z televízie, lebo v kroji, ťahajúc vozík plný kníh, prešiel pešo po stopách Mateja Hrebendu pol Slovenska. Ak ste ho zazreli v televízii alebo predbiehali na ceste, môžete si prísť ohmatkať jeho prepotený kroj.

Varovanie čitateľovi: Múzofil obsahuje erotiku, vulgarizmy aj poéziu

Kto je Múzofil? Je to príbeh o niekom konkrétnom?

Je to príbeh zo súčasnosti o konkrétnom chlapíkovi, ktorý má 27 rokov, je dva roky po vysokej škole. Je teda jasné, že to nie som ja. Tento chlapík sa zaujíma o umenie, píše. A má problémy s múzami, ktoré sa mu trošku pletú s reálnymi ženami. V pomere, ktorý tým múzam neprekáža, ale reálnym ženám áno. Hlavnou zložkou však je pavučina príbehov vyrozprávaných štýlom rozprávačov – beťárov. Teda tých, ktorí radi fabulujú, mystifikujú, namotávajú – vytvárajú si vlastný svet, ktorému ľahko uveria tí, ktorí uveriť chcú. Svet, ktorý sa občas opatrne dotkne hraníc uveriteľnosti, aby bol zaujímavejší. To podstatné v románe je však skryté za tým všetkým – nazretie do hláv básnikov, textárov, spisovateľov, muzikantov... teda všetkých, ktorých poháňa inšpirácia vtelená do univerzálnej postavy zvanej „Múza“. Pre niekoho zlo, ktoré rozbíja vzťahy, pre iného dobro, ktoré vytvára hodnoty. Román sa snaží aspoň sčasti odpovedať na otázky, ktoré si ľudia v okolí umelca kladú. Ako s tým žiť? Rozchodí to? Vytlčiem to z neho? Stojí mi to za to? Je to liečiteľné? Sú na to tabletky? Román má tri základné ingrediencie. Dovolil som si ich dať hneď na začiatku vo forme varovania: obsahuje erotiku, vulgarizmy a poéziu. Keďže pre niekoho sú to výborné príchute, pre iného alergény, každý sa musí rozhodnúť, či je kniha pre neho vhodná alebo nie.

Je v knihe aj kúsok autobiografie?

Určite tam niečo presiahne aj z autora, to v každej knihe. Ale nie je to román autobiografický. Aj keď by som nedbal zažiť to, čo som si tam navymýšľal.

Je v knihe aj tvoj povestný humor?

Vraj áno. Ľudia, ktorí už knihu čítali povedali, že sa občas dobre zasmiali.

Máš už teda spätnú reakciu od čitateľov?

Tú som mal už priebežne, ako som knihu vo fázach písal. Prvočitateľov spisovateľ potrebuje. Aspoň ja určite, pretože nedokážem z voleja hodiť niečo na papier ako hotovú vec. Vždy dolaďujem. Aj Múzofila som dolaďoval v dvoch etapách. V prvej etape som mal asi piatich prvočitateľov. Povedali mi svoje čitateľské pripomienky, ja som sa nad nimi zamyslel a urobil niektoré zmeny. Vznikla akási skorohotová verzia, ktorú som dal znova čítať piatim ľuďom. Potom som už urobil len malé zmeny.

Pomohla ti v niečom takáto spätná reakcia?

Určite, ale nie od každého rovnako. Lebo niekto zhodnotil stručne, niekto nabehol s poznámkami. Hodnotu pre mňa mali názory oboch skupín.

Glosy knižne ešte pred Vianocami

Pre akého čitateľa je Múzofil vhodný?

Nie je to kniha pre deti. Tematicky aj výrazovými prostriedkami je to román pre dospelých, teda asi od 15 rokov vyššie. Štýlom zamerania pre stredný vek. Pre tých, ktorí si pri knihe chcú oddýchnuť, odreagovať sa. Nie zamýšľať sa nad ťažkými vecami. Nie sú tam žiadne vraždy. Ja sám som takými vecami presýtený, čo ma nebaví čítať, to ma nebaví ani písať. V Múzofilovi nie je teda žiadna smrť, žiadna rakovina, žiadne drogové pády na dno, žiadne veľké katarzie, aj keď by bolo pre autora ľahké pomôcť si nimi. Nechcem však čitateľa rozplakať. Kniha je oddychovka, i keď nie úplne jednoduchá. V porovnaní so ženskou literatúrou je komplikovaná, v porovnaní s beletristickým čelom pelotónu reprezentovaným finalistami súťaže Anasoft Litera je asi jednoduchá. Týmto mantinelizmom neznižujem hodnotu ani jedného ani druhého. Čitatelia sú rôzni, aj literatúra musí byť rôzna. Tak to má byť.

Ako sa ti kniha písala? Boli obdobia, že si si povedal – tak kašlem na to, zavriem to, končím, idem od toho?

Občas som potreboval získať odstup, oddýchnuť si, prepnúť. Lebo niekedy sa človek zacyklí, alebo dostane do stavu, keď príde tma a nevie, ako ďalej. Dal som si pauzu, prechádzka, hory. Ja som typ človeka, ktorý rozmýšľa nohami. Keď sa hýbu, hlava šrotuje.

Aký si spisovateľ? Máš nejaké rituály, ktoré pri písaní musíš dodržiavať?

Je dobré, keď nabehnem na pevný režim, vtedy to ide rýchlejšie. Sú aj obmedzenia organizmu. A ten môj hovorí, že ráno sa dobre tvorí, poobede potrebujem pauzu na prečistenie a večer, keď som dosť unavený, tak sa už dá iba editovať. To znamená čistiť a upravovať. Keď som písal naozaj intenzívne, budík som mal ráno na šiestu, o pol siedmej som sedel za počítačom a tvoril som nové veci približne do dvanástej. Vtedy som musel vstať od počítača, v akomkoľvek stave rozpracovanosti textu. Prechádzal som sa popri Lutilskom potoku, rád chodím na Šibák a takúto očistu som si dal aspoň dve hodiny. Potom som mohol pokračovať.

V poslednom období je slovenská literatúra v rozmachu. Čoraz viac čitateľov siaha po domácich autoroch. Aký si ty čitateľ?

V poslednom období dosť zlý. Aj preto, lebo som v dlhom procese dokončovania svoju knihu čítal asi tak 50-krát (to samozrejme trochu preháňam), čím som prišiel o 50 ďalších kníh. Bežne však mám rozčítaných viac kníh, lebo čítam na viacerých miestach. Niečo papierové na stole, niečo z krátkych žánrov mám na záchode, niečo mám rozčítané ako e-book na cesty, niečo rozpočúvané ako audioknihu. Keď už mám unavené oči, radšej si dám slúchadlá na uši a počúvam. Nevadí mi prepínať sa medzi nimi. Ale ak sa kniha do mňa zahryzne, sama ma donúti nepustiť ju z ruky.

Bude mať Múzofil pokračovanie?

Zostalo mi pár scén a príbehov v rozsahu niekoľkých kapitol, ktoré sa nezmestili do tejto knihy, samé sa pýtajú byť základom jej pokračovania. Chcem však počkať na odozvu. Dovtedy by sa patrilo „vyprázdniť sklad“ lebo mám veľa takmer dokončených vecí. Knižku pre deti, básnickú zbierku, cédečko, cestopis. Píšem do Slovenského rozhlasu, rádia Regina glosy, ktorých už mám 130, akurát na knihu. Chcel by som ich vydať ešte pred Vianocami. Politiku a kontroverzné témy mám v rozhlase zakázané, takže to bude asi jediná moja „slušná“ knižka, lebo mne ako predstaviteľovi inotajového oplzlizmu dvojzmysly prenikajú ešte aj do detskej tvorby.