Kniha rozprávok Raz mi jar rozprávala z pera Kristíny Pulišovej je pokračovaním úspešnej zimnej knižky

Po úspešnom vydaní zimnej knižky Vianočné zázraky a Raz mi zima rozprávala, uzrela svetlo sveta v týchto dňoch ďalšia rozprávková knižka z pera Štiavničanky žijúcej v Kremnici, autorky Kristíny Pulišovej, tentokrát s názvom Raz mi jar rozprávala. Čo mladú spisovateľku, učiteľku detí so sluchovým postihnutím, no predovšetkým matku dvoch detí, najviac inšpiruje pri tvorbe a čo želá všetkým deťom a dospelým, nám prezradila v rozhovore. 

V týchto dňoch vychádza pre deti nová rozprávková kniha, a to z pera spisovateľky Kristíny Pulišovej, s názvom Raz mi jar rozprávala. Kristína je rodená Štiavničanka, ktorá už dlhší čas žije v Kremnici, kam prišla za prácou. Pred materskou dovolenkou pracovala ako učiteľka detí so sluchovým či viacnásobným postihnutím, momentálne je na rodičovskej dovolenke so synčekom Gregorom. Písaniu sa venuje už dlhší čas, začínala s článkami na blogoch (Denník N, SME). K písaniu rozprávkových kníh pre deti, ako sama hovorí „privoňala“ až počas materskej.

Kristína, koľko knižiek sa vám doteraz podarilo vydať? Spomeniete tie najznámejšie?

Debutovala som vianočnou rozprávkovou knihou pre deti  Vianočné zázraky, následne mi vyšla zimná rozprávková kniha Raz mi zima rozprávala. Tento rok mi po sebe vyšli dve knihy Moncchichi: príbehy o priateľstve a čerstvo „narodená“ kniha Raz mi jar rozprávala, ktorá je pokračovaním tej zimnej.   

Nedávno vyšla vaša ďalšia kniha s názvom Raz mi jar rozprávala. Bolo to po zimnej knižke plánované vydanie? 

Jar bola plánovaná iba v mojej hlave. Svoj rukopis som ponúkla vydavateľstvu, ktoré ho zobralo a začala krásna spolupráca.

O čom je táto knižka? Prezraďte nám v krátkosti.

Tak ako zimná kniha, tak aj jarná píše svoje príbehy zo sveta zvierat, prírody či ľudí. Každý príbeh je preštrikovaný hneď niekoľkými emóciami či náladami. Raz mi jar rozprávala ide do hĺbky, pod povrch, podobne ako to bolo aj v  zime. Rieši strach, obavy, ale aj priateľstvo a lásku, ktorá všetko zázračne roztápa a nanovo spája.  

Čo vás pri jej písaní inšpirovalo? 

Každodennosť. Naše dni, ktoré sú niekedy plné pádov, ale aj vzpriamených vstávaní. Chvíľ, kedy máme obavy a strach, ktorý však zdolávame oveľa ľahšie, keď pri sebe niekoho máme, kto ofúka, objíme, povzbudí, utrie slzy,...presne tak ako sýkorke z knihy, ktorá sa bála lietať.

Súčasťou tejto zbierky rozprávok sú aj ilustrácie. Kto sa vám o ne postaral? 

Veľmi talentovaná Radka Mončeková Hrabovská, ktorá mi ilustrovala aj dve predchádzajúce.

Kde si môže záujemca knihu kúpiť? 

Kniha sa už v týchto dňoch dostala do kníhkupectiev po Slovensku a je dostupná aj v e-shopoch.

Píšete len knižky pre deti alebo sa venujete aj niečomu inému?

Snažím sa čo najviac venovať svojim dvom malým deťom Zarke a Gregorkovi, s ktorým som ešte na predĺženej rodičovskej dovolenke. Pracovne mám čas rozložený ešte medzi Rebrík a Zvonček, sú to časopisy pre deti na prvom stupni, do ktorých píšem príbehy.

Aké sú ďalšie plány do budúcna, čo sa kníh týka? Máte už niečo rozpracované? 

Áno, rozpracované mám a uvidím, kde sa to dotiahne. Každopádne, máme ešte dve ročné obdobia, ktoré sú takisto veľmi kúzelné a dajú sa o nich krásne snovať príbehy.

Chceli by ste niečo možno odkázať deťom alebo rodičom – čo sa týka rozprávkového sveta, čítania rozprávok? Prečo je dôležité, aby rodičia deťom čítali rozprávky? 

Nie je to odkaz, je to skôr moje želanie. Priala by som si, aby každé dieťa mohlo aspoň  z času na čas (a najlepšie čo najčastejšie) zažívať pokojné chvíle pri večernom počúvaní čítaných rozprávok z úst  maminy či ocina. Rovnako by som si priala, aby deti, ale aj my dospelí, aby sme čítali, čítali a čítali a nebáli sa pritom lietať a nechávať sa unášať  náladami našej fantázie a snov, a to nielen v knihách, ale aj vo svojich životoch.

(šov)
Foto: Archív K. Pulišovej