Tak píšem ja: Lucia Koštová

Pohronské osvetové stredisko pravidelne organizuje celoslovenskú amatérsku literárnu súťaž Tak píšem ja. Jej 21. ročníka sa zúčastnila aj 19-ročná Lucia Koštová, ktorá v kategórii „próza" získala 2. miesto.

Ako sama Lucka hovorí, skutočne začala písať až vo svojich 15 rokoch. „Predtým som písala iba básničky, prípadne nejaké krátke príbehy len tak, pre srandu, a hlavne pre seba," prezrádza Lucka. Keď mala pätnásť rokov, na internete našla stránku, kde si ľudia píšu poviedky. Keďže bolo leto a nudila sa, rozhodla sa písať aj ona. Doteraz písala prevažne poviedky, no koketuje už aj s príbehmi na pokračovanie. „Román by z toho ešte asi nebol, skôr novela alebo poviedky na pokračovanie. Niektoré z nich by však mohli byť aj ako samostatné príbehy, pretože majú v sebe nejakú zápletku. Keď sa pospájajú, vytvárajú určitý cyklus a niečo ich spája - postava alebo miesto," vysvetľuje.

Inšpirujú ju postavy v reálnom živote

Tvorba mladej autorky je rôzna. „Podľa toho, čo ma inšpiruje. Veľmi rada mám typ poviedok, ktoré majú trochu hlbšiu myšlienku. Snažím sa preto vytvárať postavy, ktoré majú v sebe buď nejaký vnútorný konflikt, alebo presvedčenie a uvažujú nad tým, čo robia. Jednoducho postavy, ktoré vnímajú svet nielen z povrchnej stránky, ale aj z vnútornej. Vzhľadom k tomu, že ešte mám iba devätnásť rokov, nemôžem tvrdiť, že sú pre náročného čitateľa. Sú niečo ako fantasy v reálnom svete, prípadne naopak - reálno-fantazijnom svete," približuje svoju tvorbu Lucka, ktorá veľa a rada číta aj vo svojom voľnom čase, a to najmä thrillery alebo fantasy žánre. „Myslím si, že píšem najmä o tom, čo čítam. Inšpirujú ma však aj ľudia v reálnom živote. Ich charakter, neraz aj výzor, dokonca scény z filmu. Rôzni sa to."

Obľúbenou Luckinou knihou je Malý princ od francúzskeho autora Antoine de Saint-Exupéryho. „V poslednom období však veľmi rada čítam od Ursuly Guinovej Čarodej zememorí." A ako dlho jej trvá napísanie poviedky? „Závisí to od toho či mám školu, alebo sú prázdniny. Keďže som v maturitnom ročníku, je to teraz o niečo zložitejšie. Písanie však záleží aj od rozsahu poviedky. Niekedy si sadnem nad papier a píšem. Cez noc si to nechám prejsť hlavou a na druhý deň už poviedku iba upravím, aby sa v nej neopakovali slová alebo frázy. Niekedy mi ale písanie trvá aj štyri - päť dní."

V písaní vidí zmysel života

Prvým Luckiným kritikom je jej učiteľka slovenského jazyka, Lucia Bendíková. „Po nej poviedku čítajú už len porotcovia, ak ide do súťaže. Nečítajú ich ani kamarátky, dokonca ani mamina. Tá by mohla mať tendenciu rozplakať sa, alebo si niektoré pasáže vzťahovať na seba. Učiteľka mi poradí, povie čo áno, čo nie. Je to ako u psychológa. Je pre mňa niekým, kto je viac vzdelanejší a mám pred ňou rešpekt. Jej názor je určite objektívnejší, pretože keď niečo nie je v poriadku, upozorní ma na to," približuje Lucka a dodáva, že potrebuje nielen vyzdvihovať, ale aj upozorniť na chyby.

Poviedok má v zbierke už niekoľko. Ako však hovorí, sú iba do vrecka. „Vznikli z nejakej jednorazovej udalosti, keď som sa nudila. To neviem, či by som chcela publikovať. Sú skôr súkromné."

Po zvládnutí maturity, ktorá Luciu čaká na budúci rok, by chcela študovať literatúru alebo jazyky, ale naďalej chce aj písať. „Keby sa dalo, rada by som sa písaním aj živila. Neviem však, či sa v tomto štáte dá uživiť spisovateľstvom. Určite nejakú istotu chcem a privyrábať si písaním by bolo niečo, čo by ma naozaj bavilo a v čom by som videla určitý zmysel - že neprežívam, ale žijem," dodáva na záver 19-ročná perspektívna autorka.