Z majstrovského titulu sa teší aj Žiarčan Zdenko Tóth

Výška takmer 195 centimetrov ho predurčuje k tomu, aby budil medzi športovcami rešpekt. Najskôr chcel byť brankárom, tréneri mu však pridelili pozíciu obrancu. Z hokejového majstrovského titulu Zvolena sa dnes teší aj 20-ročný Žiarčan, Zdenko Tóth.

Hokej začal hrávať Zdeno v Žiari nad Hronom ako päťročný, dokonca si pamätá aj presný dátum: 17. novembra 1999. „K hokeju ma priviedli moji rodičia," hovorí o svojich začiatkoch Zdeno a pokračuje: „V Kanade mi žije ujo, ktorý tiež kedysi hrával hokej, tak isto aj jeho deti. Venovať sa hokeju teda nebola úplná náhoda." V Žiari spolu so Zdenom začalo hrať hokej viacero chlapcov. „Začínali sme viacerí, dodnes sa hokeju venujú ešte Andrej Urgas a Marek Pač," spresňuje.

Hokej neskôr hrával a trénoval na striedačku v rodnom meste a vo Zvolene až do piateho ročníka, kedy začal navštevovať športovú školu vo Zvolene. „Keďže vo Zvolene boli vytvorené na hokej lepšie podmienky, začal som trénovať aj hrávať už iba za toto mesto. Za Zvolen som tak začal hrávať ako druhák na základnej škole," vysvetľuje Zdeno, ktorý hrá na pozícii pravého obrancu. Nie vždy však chcel byť práve obrancom. „Keď som prišiel prvýkrát na štadión do Žiaru, tak som povedal: nechcem byť hokejista, ja chcem byť brankár. Páčili sa mi brankárske veci a ako majú pokreslené masky. Tréneri však urobili dobre, keď rozhodli o mojom pôsobení na pozícii obrancu."

Niekoľkokrát okúsil aj slovenskú reprezentáciu

Zdeno bol spoluhráčom výraznou oporou aj počas pôsobenia v juniorskom tíme. V súčasnosti však už hrá so seniormi a v mužstve je úplne najmladším hráčom. Do A-tímu prišiel pred pol rokom. Dovtedy bol pol roka v Bratislave na Slovane, kde hral v slovenskej reprezentácii do 20 rokov. „Do zvolenského tímu som prišiel doslova ako do rozbehnutého vlaku. Bolo ťažké prispôsobiť sa hráčom, ktorí ťahali sezónu celý rok. Prišiel som k nim ako nováčik. Hrával som však toľko, koľko príležitostí mi tréneri dali, približne dvanásť zápasov," priznáva Zdeno. V reprezentácii pôsobil od svojich 15-tich rokov, postupne prešiel každou vekovou kategóriou. Naposledy hral v kategórii 20-ročných.

„V reprezentačnej dvadsiatke som hral od júla do decembra minulého roku. Nepekne som sa však zranil, a tak som nemohol odcestovať so spoluhráčmi na šampionát do Ruska. Bola to veľká smola," hovorí o smutných chvíľach, kedy si natrhol väzivo v kolene. Reprezentovať Slovensko tak už môže jedine za mužov, ak by sa to podarilo. „Treba na sebe makať a podávať výkony. Venovať sa hokeju na sto percent, neflákať sa a dodržiavať životosprávu. Tadiaľ vedie cesta k tomu, aby si vás reprezentační tréneri všimli a dali vám šancu ukázať, že do reprezentácie patríte," vysvetľuje Zdeno. Keďže si však už pôsobenie v reprezentácii vyskúšal, vie, aké je to náročné. A nielen po hokejovej stránke. „V reprezentácii je to ako na vojne. Musí byť dodržané všetko podľa stanoveného plánu, dodržiava sa životospráva, na verejnosti musia chodiť hráči v rovnakom oblečení, od tenisiek až po čiapky. Stanovené sú presné pravidlá, ktoré sa musia dodržiavať. Napríklad pri rozhovore musí byť na hlave čiapka so slovenským znakom, ako aj tričko slovenskej reprezentácie," približuje zákulisie reprezentácie, ktoré je pre bežného diváka a fanúšika veľkou neznámou.

Vo Zvolene má vytvorené dobré podmienky

Posledným zápasom sa skončila aj úspešná sezóna vo Zvolene. Hokejový kolotoč však opäť začína 6. mája, kedy začína letná príprava. Za celý rok majú hokejisti úplné voľno od hokeja približne dva mesiace. „Na Slovensku nemám sen ísť do iného tímu. Vo Zvolene mám vytvorené dobré podmienky, navyše som blízko domova." Zaujímalo nás, či je v A-tíme Zvolena niekto, s kým si najlepšie rozumie. „Rozumiem si s veľa chalanmi. Blízko mám napríklad k Pokovičovi, s ktorým som pred rokom hrával aj v juniorke a k Pichnarčíkovi, čo sú obaja mladí hráči. Rozumiem si však aj so staršími hráčmi ako sú Podkonický či Brabenec," hovorí Zdeno. „Je veľký záväzok začínať v majstrovskom tíme. Každý bude čakať, či titul obhájime. Aj tlak od trénera bude obrovský. Bude sa snažiť dokázať opätovne vyhrať. Sezóna bude určite náročná," prorokuje mladý obranca a prezrádza, ako sa Zvolenčanom podarilo vybojovať majstrovský titul: „Podarilo sa to najmä tvrdou disciplínou a tým, ako sme dreli celú sezónu. Od mája až doteraz. Víťazstvo nebola náhoda. O všetkom rozhodlo trénovanie, prístup hráčov a celého klubu Zvolen. Tím bol naozaj dobrý, nebola to náhoda, že sme sa stali majstrami."

Asi najväčším parťákom mu bol počas sezóny Jano Mucha, s ktorým odohral väčšinu zápasov. Rád má však aj hlavného trénera, Petra Mikulu: „Tréner je úžasný, super, ale tiež prísny a má autoritu. Myslím, že hokeju naozaj rozumie, vie čo a ako má s hokejistami robiť, ako ich motivovať. Tréningy pripravuje tak, že sú potom aj zápasy úspešné." Aj keď nateraz bude Zdeno ešte dva roky pôsobiť vo Zvolene, úprimne priznáva, že jeho snom je dostať sa tam, kde je hokej aj dobre platený. „To je hocikde, len nie na Slovensku. Od malička som ako každý chlapec obdivoval NHL. Teraz by som však privítal pôsobenie v nejakej fínsko-švédskej lige, bolo by perfektné dostať sa niekde do niektorej z týchto severských krajín," prezrádza hokejové sny a plány Zdeno a dodáva skromne: „Budem rád hrať všade, kam sa dostanem a kde ma ako hráča budú chcieť."

Život profesionálneho hokejistu je náročný

Profesionálny hokejista žije hokejom každý deň. Aký je bežný deň hokejistu? „Vstávam skoro ráno. Po raňajkách odchádzam na štadión, kde nasleduje pobyt v posilňovni a neskôr do popoludňajších hodín je tréning na ľade. Po tréningu ešte nasleduje regenerácia, napríklad v podobe bicykla. Na štadióne tak každý deň trávim aj viac ako päť hodín." Tréningy nesmú chýbať ani počas dňa, kedy majú hráči zápas. „Je však ľahší, skôr vo forme rozkorčuľovania. Po spoločnom obede ešte nasleduje oddych a potom sa už o 16-tej pripravujeme na zápas." Od hokeja si hokejista trochu oddýchne cez víkendy, keď nie sú zápasy. Keď sú zápasy aj cez víkendy, voľno býva v pondelok. To je čas, ktorý Zdeno využíva na regeneráciu tela po náročných zápasoch. „Život športovca je náročný. Keď sa pozriem na svojich rovesníkov, čo robia vonku, mnohí z nich sa len poflakujú. Ale nezávidím im. Môj život je iba domov a štadión, keď stihnem, tak aj priateľka. Je to však vždy lepšie, ako byť niekde vonku, piť a fajčiť. Tí, ktorí posedávajú na lavičke dnes, budú tam aj zajtra, možno aj o dvadsať rokov. A to nie je môj prípad. Tvrdo na sebe pracujem, trénujem, dodržiavam životosprávu a do každého zápasu vkladám všetko, nič nerobím polovičato. Verím, že práve takýmto prístupom k životu niečo dosiahnem a moji najbližší budú na mňa právom hrdí," hovorí Zdeno a dodáva, že okrem hokeja si zahrá aj basketbal a rád trávi čas v posilňovni.

Prirovnávajú ho k Chárovi

Odmalička hrával talentovaný Žiarčan s číslom 21, vo Zvolene dnes nosí na drese 17. „V reprezentácii som mal 29, ktorú som si vybral z dátumu narodenia svojej priateľky. A myslím, že som urobil dobre, 29-ka mi priniesla šťastie," hovorí s úsmevom hokejista, ktorý však prekvapivo nikdy nemal hokejový vzor. Okolie ho ale prirovnáva k Zdenovi Chárovi. Nielen výškou, ale aj hrou, navyše, rovnako ako slovenský reprezentačný kapitán, aj on je obrancom. „Páči sa mi však hra hráčov, ktorí hrajú hokej jednoducho a nerobia žiadne vážne chyby. Chybu ale občas urobí každý. Zvyčajne sa však neúspech zvezie na hlavy obrancov. Keď urobí chybu útočník v útočnom pásme, je ďaleko od vlastnej brány. Keď ju urobí obranca, je najbližšie k svojej bráne, a tak za zinkasovaný gól utŕži od fanúšikov nadávky práve on. Chyba ale väčšinou začne v útočnom pásme (nie je to však vždy tak). Vzájomná kritika neskôr patrí k tomu, ale je to skôr v dobrom myslené, aby sme sa do budúcnosti poučili," objasňuje Zdeno.

Hokej by rád hral až do štyridsiatky

Pokiaľ sa Zdenovi budú vyhýbať zranenia, rád by hokej hrával čo najdlhšie. Preto sa aj o pár rokov vidí práve pri hokeji. Nešťastie však neobchádza ani jeho. Okrem už spomínaného zranenia, ktoré mu zabránilo ísť s reprezentáciou na šampionát do Ruska, ťažké chvíle prežíval aj na turnaji vo Švajčiarsku. „Trafil ma puk do tváre, zdeformoval mi lícnu kosť a nos. Mal som 6 milimetrov posunutú lícnu kosť dovnútra, zlomenú strednú prepážku v nose a nemohol som poriadne dýchať. Nehral som vtedy hokej viac ako mesiac, čo je dlhá doba. Dlho sa mi to liečilo, bolo to bolestivé zranenie, kedy som musel ležať. Návrat však nebol ťažký, veľmi som sa už na ľad tešil. Keby to záležalo na mne, išiel by som hrať oveľa skôr, lekár ma ale nepustil."

Veľkú podporu má a vždy aj mal mladý hokejista vo svojej rodine. Teraz mu je navyše oporou aj jeho priateľka. „Martinka je mojou veľkou oporou. Som na ňu veľmi hrdý a som veľmi šťastný, že ju mám. Ďakujem jej za všetko, čo pre mňa robí, aj za jej trpezlivosť," hovorí Zdeno s láskou o priateľke a tiež prízvukuje, že na začiatku a vlastne až doteraz mu najviac pomáhali a pomáhajú práve rodičia. „Budem im za to vďačný celý život. Venovali sa mi od malička, podporovali ma, vždy mi verili a všetky peniaze, ktoré mali, išli na hokej. Ja im to raz určite vrátim," dodáva na záver hokejový talent zo Žiaru.