Rodáci z Horných Opatoviec a ich potomkovia sa stretli v srdečnej atmosfére. Podujatie sa konalo v blízkosti kostola pod starou lipou

Vôňa gulášu, objatia, všadeprítomná ľudská blízkosť a vrava, detský džavot, no občas aj vyronená slza na tvári pri spomienke na zaniknutú obec. Stretnutie rodákov z Horných Opatoviec sa nieslo v pohodovej atmosfére, zišli sa tu všetci tí, ktorí sa tu narodili, ale aj ich deti a vnúčatá. Druhú septembrovú sobotu obohatila aj svätá omša a kultúrny program. My sme nechýbali medzi tými, ktorí si prišli na Horné Opatovce zaspomínať.

Súrodenci Sámelovci

„Tuto sme mali dom za kostolom, dobre nám tu bolo, bolo tu pekne. Ako 18 ročná som sa vydala, odišla som do Žiaru. Keď sme odchádzali, všelijako to bolo, mrzelo nás to. My sme z domu odišli na sídlisko. Muž mi zomrel, mám dve dievčence a 3 vnúčence a jednu pravnučku, tá je tu so mnou. Moji rodičia aj chovali zvieratá, žilo sa nám tu veľmi dobre. Do školy sme chodili na dve zmeny, aj poobede sme chodili, ale mali sme dobrých učiteľov. Boli sme spokojní. Žili sme chudobne, ale dobre,“ zaspomínala si 82 ročná Mária Pukačová, rod. Sámelová, ktorá sa na program pozerala aj so svojím 78-ročným bratom. „Ocko bol zajačiar, hneď, ako sme prišli zo školy, išli sme im nasekať trávu. Väčšinou sme králičie mäso mávali vo štvrtok, inak sme jedli múčne jedlá. Na záhumienke sme si pestovali zeleninu. Keď už fungovala fabrika, domov sme zavše prišli ufúľaní ako kominári. Bielizeň sa nemohla von sušiť, lebo to bolo zaprášené. Ja som tam pracoval, bol som strojár, robil som na údržbe, neskôr som robil na konštrukciách,“ prezradil Jozef Sámel. Spomínal aj na to, ako v roku 1958 prišla uzávera a v dedine sa už nemohli stavať domy.

Na podujatie prišla aj vnučka pani Márie, Martina Varačková. „Chodievam sem často, v podstate odmalička, aj na cintorín chodievame. Je to zvláštny pocit, ale na druhej strane, ja by som nebola na svete, keby sa Opatovce nevysťahovali a nepostavil sa závod, resp. nemocnica, moji druhí starí rodičia by sem neprišli. Dedo bol zubný technik a babka sestrička, takže by som nenarodila, keby sa toto neudialo. Má to svoje pozitíva aj negatíva. Zaujímavé je to tým, že sa tu stále stretávajú ľudia. Máme technické vymoženosti, funguje archivácia fotografií, aspoň čo-to by sa zachovať malo. Napriek tomu, že som tu nevyrastala, ani moja mamina, stále k tomu máme blízke puto,“ prezradila nám.

Karty pod starou lipou

„Spomínam si na Horné Opatovce ako na peknú dedinu, bola dobre vybavená, zo všetkých dedín naokolo mala kultúrny dom, vodovod. Bol tu krásny park, ľudia sa o to starali, mali k tomu vzťah. Celé leto sme pod lipou hrávali karty. Keď bolo 25 stupňov, to už bola na tie časy veľká horúčava, to sme utekali schladiť sa do Hrona. No a teraz, pomaly si zvykáme na veľké horúčavy a na to, že Opatovce už nie sú,“ spomína rodák Ján Harman. „Ja som sa presťahoval do Ivanky pri Nitre, odišiel som v roku 1964 na vojenskú službu a už som sa sem nevrátil. Teraz bývam v Kremnici.“ Ako to vtedy ľuďom povedali, že sa musia vysťahovať? „Ako začala fungovať fabrika v roku 1953, mal som osem rokov. Prvé padli včely, hneď na to hovädzí dobytok, začal krívať a mať veľké zdravotné problémy, museli ich utratiť. Postupne prestali rodiť ovocné stromy. Únik fluorovodíku zo závodu robil to, že ženy nemohli umyť okná poriadne. Fluorovodík ako taký leptá sklo. Pomaly to začalo prechádzať aj na deti, mali tiež zdravotné problémy. Rozhodlo sa voľakde v Prahe, že dedina sa musí zrušiť. Otec ešte zomrel tu a mama so sestrou sa odsťahovali do Ivanky. Napriek smetiskám a ostatným veciam sa tu stále cítim, ako by som bol doma,“ uzavrel rozprávanie so slzami v očiach.

Najstarší rodák má 95 rokov

„Ja si spomínam na tunajší život dobre, celý život som bol v Opatovciach, robil som na lesoch, v Šášovskom Podhradí som bol vedúci polesia. Mal som 17 rokov, keď som z Opatoviec odišiel. Bola to rozvinutá dedina, veľmi vyspelá, lepšia ako Žiar, aj lepší ľudia ako v Žiari. Boli tu ihriská, súťažili sme. Ja som býval na majeri na samote. Moja žena bola učiteľka. Zamilovali sme sa do seba a zostali sme spolu 69 rokov. Bola to výborná žienka, tuto z Opatoviec. Mali sme kravu, prasa, sliepky sme chovali,“ hovorí o živote pred rokmi. Ako správny polesný neopomenul ani stav stromov: „Začal vysychať smrek, jedľa, buk začal nahadzovať malé listy, bol slabý prírastok. Potom kravy začali krívať. Jeden bača choval ovce, po roku mu začali padať, mäkli im kosti. Tu bolo toľko prachu a dymu, že sa nedalo dýchať. Každý deň sme sa museli sprchovať. Aj keď sa bielizeň oprala, ženy vyvešali a hneď to bolo čierne,“ dodal skvelo vyzerajúci aj rozprávajúci Julián Olajec, ktorý sa neskôr presťahoval do Lehôtky pod Brehmi.

Stretnutie rodákov od roku 2001

Hornoopatovčania a ich rodinní príslušníci sa takto stretávajú už 25 rokov. Každý rok to bolo pri Kostole sv. Vavrinca a jeho bezprostrednom okolí, s výnimkou dvoch rokov, počas covidu a jeden rok sa stretli v Ladomerskej Vieske. Mária Kadlecová, predsedníčka OZ Horné Opatovce: „Je to veľmi smutné, pretože cudzí ľudia vidia haldy smetí a my vidíme domy, ktoré tu stáli. Ja som mala síce iba 10 rokov, keď sme odišli, ale u nás sa o tom veľa rozprávalo, ocko bol zakladajúci člen občianskeho združenia, dožil sa 97 rokov, maminka dožila 100 rokov. Mala som veľa času na to, aby som od nich čerpala.“ Tradíciu stretávania sa rodákov chce preto zachovať najdlhšie, ako sa bude dať. „Zo začiatku sa nás tu schádzalo aj tristo, dnes tu je okolo 150 ľudí. Nadchol ich kultúrny program aj svätá omša. Pochutili si na guláši, káve a domácich koláčikoch. Myslím si, že ľuďom sa páčilo. Máme čas aj na rozhovory, ešte dlho budú ľudia rozprávať a spomínať. Ja verím, že sa nám kostol podarí zastabilizovať. Mali sme aj projekt na strechu, ale skomplikoval nám to požiar v Banskej Štiavnici,“ vysvetľuje.

Medzi Opatovčanov nebol problém sa začleniť, sú družní a nemajú problém porozprávať sa. Na stretnutie rodákov chodia pravidelne aj potomkovia domácich. „Ako priami dediči sme zdedili okolité urbárske pozemky, keďže sme v úzkom spojení s OZ Horné Opatovce, aby sme zachovali kontinuitu tradícií a spomienok, nakoľko sa zachovala iba dominantná sakrálna pamiatka. Pozemky kosíme, staráme sa o to. Má to zmysel, stále sa tu stretávame aj potomkovia aj žijúci pamätníci. Je to autentické, chodí aj mladá generácia, odovzdáva sa to, pokračuje sa v tom. Z Opatoviec pochádzal môj otec Ondrej Finka, starí rodičia boli tiež Ondrej Finka a Anna Finková, rodená Marková. Ja to kvitujem, je tu omša, kultúra, má to zmysel udržiavať,“ myslí si Milan Finka.

História Horných Opatoviec

Osada sa prvýkrát spomína ako obec už v roku 1075, kedy patrila panstvu opátstva v Hronskom Beňadiku. Prví obyvatelia boli zrejme poľovníci, neskôr poľnohospodári, furmani, obchodníci aj pltníci. Horné Opatovce boli významným rustikálnym sídlom, v ktorom sa nachádzali štyri mlyny, pivovar, a v roku 1866 dokonca pribudol aj vodovod, ktorý bol prvým v širokom okolí. Obec bola po stáročia sužovaná či už lúpežnými vpádmi, tureckým nebezpečenstvom, drancovaním cisárskych vojsk, požiarmi aj vysťahovalectvom. Na druhej strane, bola známa aj vďaka tvorivej komunite, tamojší ochotnícki divadelníci sa umiestňovali na popredných priečkach celoslovenských súťaží. Úspešný bol aj dobrovoľný hasičský zbor či futbalisti.

Napokon sa ukázalo, že osudným sa jej stala výstavba hlinikárne v jej bezprostrednom okolí v roku 1953. Najskôr sa zhoršoval zdravotný stav dobytka, včiel aj stromov, následne aj zdravie obyvateľov. Do ovzdušia sa v tom čase dostávali škodliviny ako fluorovodík, arzén, ortuť či popolček. O likvidácii obce rozhodla vláda ČSSR v roku 1969. Pre Opatovčanov to bol bolestný odchod, 1380 obyvateľov z 228 domov odchádzalo takmer 10 rokov. V mene rozvíjajúcej sa industrializácie musela zmiznúť jedna z najväčších a najstarších obcí Žiarskej kotliny. To všetko sa uvádza v Monografii mesta Žiar nad Hronom, ktorú zostavil Marcel Pecník a kol.

Posledná najcennejšia pamiatka

Horné Opatovce po celý stredovek a novovek až do druhej polovice 20. storočia patrili k najprosperujúcejším obciam tohto územia. Do dnešných chvíľ sa zachoval len Kostol sv. Vavrinca. Na tom istom návrší boli dovedna postavené 3 kostoly. Prvý gotický zrejme v 13. storočí, druhý postavili na základoch pôvodného kostola v roku 1731. Nový kostol postavili s prvkami románskeho a neogotického slohu a výraznou mierou naň prispeli miestni Opatovčania. Pôvodná zostala stará kamenná veža, jej vek môže dosahovať podľa niektorých zdrojov okolo 700 rokov. 

(mdeb)
Foto: Marína Debnárová