Karatista Šimon Sečkár: Sny sa raz stanú skutočnosťou, aj keď cesta k ich dosiahnutiu nie je vždy jednoduchá

Šimon Sečkár (19) je odchovancom žiarskeho karate klubu, v ktorom začínal ako 6-ročný škôlkar u trénera Vladimíra Neudekera. Neskôr bol až do svojho odchodu na Strednú športovú školu v Banskej Bystrici súčasťou veľmi úspešnej pretekárskej skupiny trénera Ľubomíra Striežovského. V súčasnosti je členom banskobystrického karate klubu CMK BB a členom reprezentácie Slovenského zväzu karate. Zo svetovej ligy K1 mládeže má striebro a z K1 A serie, seniorskej ligy získal bronz. Viac nám už prezradil v exkluzívnom rozhovore. 

Šimon, v poslednom rozhovore po Majstrovstvách Európy vo Fínsku v auguste 2021 si nám o svojich cieľoch a snoch rozprával i to, že by si chcel doniesť medailu zo Svetovej ligy K1. A toto sa ti za niečo vyše tri roky podarilo. Zo Svetovej ligy K1 mládeže máš striebro a z K1 A serie, teda seniorskej ligy máš bronz. Povedz nám, aký je to pocit?

Jednoducho fajný. Teraz to už tak trošku vyšumelo, tá prvotná radosť, veľmi som si ju užíval, ale áno, je mi aj teraz fajn.

Na tieto preteky sa môže dostať ktokoľvek alebo sa tam treba vopred nominovať svojimi výsledkami? 

Na mládežnícku K1 aj na Seniorskú K1 Sériu A sa môže zaregistrovať každý, kým sa konkrétna kategória nenaplní. Maximum pretekárov je pri kumite 96 na jednu kategóriu, takže ak v správnom čase tréner nestihne registráciu, kľudne sa môže stať, že pretekár na súťaž nepôjde. Potom je ešte K1 Premier Liga a tam môže štartovať len prvých 32 pretekárov zo svetového rebríčka.

V akej karate kategórii súťažíš?

Ja súťažím v športovom zápase kumite. Mám 19 rokov, podľa veku patrím do kategórie U21, to je posledná kategória pred tou seniorskou. Do nej patria pretekári, ktorí majú 18-20 rokov. My Ú-čkari máme päť váhových kategórii, -60, -67, -75, -84 a +84, presne také isté sú aj seniorské váhové kategórie. Moje kategórie, v ktorých súťažím, sú U21 -84 kg a seniori -84 kg.

Čo všetko tvojmu úspechu predchádzalo? Boli na tvojej ceste aj neúspechy? Aké boli tvoje prvé myšlienky, keď si sa postavil na stupne víťazov?

Neúspechy veru boli, dvakrát som na K1 mládeže prehral súboje o bronz. Pred dvoma rokmi v Istanbule, a pred rokom v Benátkach. A samozrejme boli aj K1-ky, kedy som bol výborne pripravený, ale výsledky tomu vôbec nenasvedčovali. A moje myšlienky na stupňoch víťazov? V tú chvíľu je to veľký adrenalín, čakáš, kým vyhlásia tvoje meno, vyskočíš na stupienok, srdce ti ide vyskočiť a v ušiach ti hučí ako o život. Ja vždy po súťaži, keď si pozerám svoje zápasy, premýšľam, čo som mohol spraviť lepšie a hľadám, kde som spravil chyby.

Ako to celé prebiehalo pri obidvoch súťažiach.

V Taliansku, na mládežníckej K1 som mal 6 zápasov. Zápasiť som začal poobede, postupne som vyhral nad Rumunom 7:1, v druhom kole to bolo tesné, tam som šiel s Čechom a zápas skončil remízou 2:2, keďže som zabodoval prvý, zápas som vyhral. V treťom kole som vyhral nad Grékom 7:2, vo štvrtom nad Ukrajincom 7:1. O postup do finále som nastúpil proti Turkovi, s ktorým som 14 sekúnd pred koncom prehrával 4:7, nakoniec sa mi podarilo zápas otočiť a v poslednej sekunde som vyhral 8:7. Finále bolo večer proti Talianovi, tento zápas bol opatrný, lebo ani jeden z nás nechcel spraviť chybu a pripraviť sa o zlato. Finále som prehral 2:1, jasné že ma to mrzelo, ale na stupienkoch vystriedala sklamanie radosť. 

Na Cypre medzi seniormi to bolo oveľa náročnejšie. Na túto K1 som odchádzal pár dní po Majstrovstvách Európy, ktoré mi nevyšli, a o to viac som bol sklamaný, že ma na ne prišli do Poľska povzbudzovať rodičia so sestrou a môj bývalý tréner Ľubo Striežovský. Cyperská K1 bola už piatou K1, na ktorej som za posledný rok štartoval. Do vtedy sa mi medzi seniormi, nie že nepodarilo vyhrať zápas, mne sa do vtedy nepodarilo ani zabodovať, vždy som prehral v prvom kole na nulu. Teraz sa to však zvrtlo, a postupne som zdolal Jordánca 6:2, Ukrajinca 6:1, Čiľana 6:4, Čecha 5:4. Do štvrťfinále som nastúpil proti individuálnemu športovcovi z Ruska, s ním som prehral 4:1. Potom mi neostávalo nič iné, len mu v duchu fandiť, aby sa prebojoval až do finále, aby som mohol nastúpiť do repasáže a zabojovať o medailu. Keďže sa dostal do finále a nakoniec aj celú kategóriu vyhral, nastúpil som do repasáže proti Kazachovi, nad ktorým som vyhral 6:3. Čakal ma tak súboj o bronz proti Turkovi. Nakoniec do zápasu nenastúpil, lebo sa v semifinále zranil. Zápas teda skončil 0:0 a ja som si z Cypru doniesol bronz.

Je veľký rozdiel pretekať v juniorskej kategórii karate a v tej seniorskej? V čom sa líšia? Príprava, pravidlá...

Nepociťujem nejaký veľký rozdiel, akurát len v kvalite pretekárov, tým pádom aj v štýle boja-seniorské karate je viac o kontakte a je oveľa tvrdšie. To určite pozná každý športovec, že prechod z juniorskej do seniorskej kategórie nie je ľahký. Moja príprava je tým, že chodím na športovú školu, v podstate celodenná. Medzi prvou a druhou spomínanou K1 boli Majstrovstvá Európy a moja príprava bola zameraná hlavne na ne. A tie mi vôbec nevyšli podľa mojich predstáv, z čoho som bol veľmi sklamaný. Vyzerá to tak, že moja forma vrcholila pred nimi a po nich. Príprava bola časovo náročná, dosť veľa som kvôli tréningom chýbal v škole, polročnú klasifikáciu som mal posunutú o celý mesiac. Ráno som chodil s kamarátmi behať, potom nasledoval raňajší kondičný tréning v posilke a poobedný tréning už bolo kumite na tatami.

Tvojím snom, cieľom bolo tiež stať sa trénerom a rozhodcom. Ako to aktuálne vyzerá? Trénuješ mládež, alebo rozhoduješ na súťažiach? 

Oba ciele som si splnil, ale času na ne nemám toľko, ako by som si želal. Malých karatistov som chodil pomáhať trénovať pravidelne tak dva roky dozadu, teraz jednoducho nestíham vôbec. A rozhodovanie? Rozhodcovskú licenciu mám dva roky, vždy, keď mi príde pozvánka rozhodovať a som ten víkend doma, idem veľmi rád. Stáť na tatami v košeli, kravate a s píšťalkou a nie v kimone a chráničoch je úplne iný pocit. Veľmi sa teším, keď namiesto súťažného adrenalínu, ktorý zažívam ako pretekár, vidím na tatami ako rozhodca detskú radosť zo súťaženia a víťazstiev.

Aké sú tvoje ďalšie ciele? Čo by si chcel v seniorskom karate a živote dosiahnuť?

Teraz je mojím veľkým športovým cieľom časom získať nomináciu na Majstrovstvá Európy seniorov. Pri tých mládežníckych šampionátoch je šanca o kúsok väčšia, keďže sú tam vekové kategórie kadetov, juniorov a U21. Pri senioroch je to už jedno, vek nerozhoduje - už len váhová kategória. 
Čo sa cieľov v živote týka, tento rok maturujem a čaká ma štúdium na vysokej škole. Keď som bol malý, nikdy som neriešil, čím chcem byť, keď budem veľký. Vždy som chcel byť karatistom, až teraz mám svoj sen, ktorý mávajú skôr malí chlapci - rád by som sa stal požiarnikom, preto som si vybral štúdium požiarnej ochrany. Dúfam, že sa mi podarí stíhať školu a karate aspoň tak ako to zvládam teraz, na strednej.

Má senior karatista na Slovensku nejakú šancu pokračovať vo svojej kariére? Ak áno, dokedy?

Má, samozrejme, veď karate je na celý život. Akurát, že u nás na Slovensku takmer všetci seniorskí karatisti majú svoje „nešportové“ zamestnanie a karate sa venujú popri ňom. A keď časom príde rodina, každý musí prehodnotiť svoje životné priority a hodnoty. Takže dokedy? Ja si myslím, že súťažne asi do tridsiatky.

Aké najbližšie súťaže ťa čakajú? 

Teraz budem mať trochu voľnejšie, čo sa súťaží týka. Cez víkend ma čaká veľká cena Slovenska v Bratislave, čo je jeden z najväčších európskych medzinárodných turnajov. Po nej odchádzame s reprezentáciou na súťaž do Srbska a do konca školského roka ma čaká ešte jedna mládežnícka K1 v Chorvátsku. Veľmi sa teším na júnové rozhodovanie tu doma v Žiari na Memoriály osobností žiarskeho karate. V lete potom cestujem do Poľska na Univerzitné Európsky hry.

Na záver – čo by si odkázal malým karatistom alebo rodičom, ktorí uvažujú o karate ako o športe pre svoje deti? 

Ja robím karate od šiestich rokov, beriem to tak, že je mojou súčasťou celý môj život. V prvom rade je veľmi dôležitá podpora rodiny, a teraz nemyslím tú finančnú. Ja mám veľké šťastie, že moji rodičia aj sestra ma od mala veľmi podporovali, povzbudzovali a motivovali. Nikdy neprežívali negatívne moje prehry, a ak aj cítili sklamanie, neprenášali ho na mňa. Nikdy nepodceňovali a nezhadzovali mojich súperov. 

Moji rodičia sú dodnes kamaráti s rodičmi chlapcov z iných klubov, s ktorými som sa stretával na tatami ako malý. A k tomu ma viedli, že na tatami sme súperi, ale mimo neho sme len obyčajní chlapci a kľudne aj kamaráti. Takže rodičom by som odkázal, aby si tréningy či súťaže svojich detí hlavne užívali, fandili si navzájom v klube, tešili sa z úspechov, utreli slzy po prehre, nevzdávali to, ak príde neúspech alebo prehra a ani vtedy, ak ich bude viac. Aby sa nenaháňali za výsledkami, nečakali, že zo dňa na deň budú mať doma malého „Bruce Leeho“, toto nie je správna cesta. Šport treba robiť hlavne srdcom, treba mať z neho radosť a dobrý pocit. A pri detskom športe to podľa mňa platí dvojnásobne.

(šov)
Foto: Archív Š. Sečkára