Odkrývame históriu mesta: Džbány z biskupského kaštieľa

V nálezoch keramiky, a to nielen v našom kaštieli, prevláda takzvaná kuchynská keramika. Používala sa, ako názov hovorí, v kuchyni pri príprave jedál, pri skladovaní potravín a v neposlednom rade aj na uchovávanie korenín či iných aj tekutých ochucovadiel do jedál. 

Najviac zastúpené v nálezoch sú keramické džbány, často s veľkým objemom. Tento druh keramického riadu bol vyrobený z hliny a z tohto dôvodu je aj veľmi krehký, takže pri každodennom používaní dochádzalo často k jeho poškodeniu a opotrebovaniu. Preto skoro v každom mestečku či meste, ale aj v dedinách boli hrnčiari, ktorí svojou produkciou pokrývali potreby blízkej, ale aj vzdialenejšej oblasti. Máme záznam, že hrnčiari boli aj v Kríži, ale kto to bol a aký typ keramiky vyrábal, to zatiaľ nevieme.

Niektorí z hrnčiarov boli vyhlásení majstri a s ich produkciou sa spájajú miesta, kde ich vyrábali, ktoré po určitom čase boli značkou kvality ich výrobkov. Medzi také parila aj obec Brehy. Samozrejme, že v skladbe hrnčiny sa nachádzajú aj nádoby inej proveniencie, ale z Brehov ich máme najviac. Vyznačovali sa dobrým pevným črepom s dobrým výpalom. Nádoby boli spravidla glazované zelenou polevou, a to na vnútornejšej stene džbána, aby sa zamedzilo pretekaniu tekutiny. Vonkajšia stena bola bez glazúry. Ponorením do vody táto nasiakla a odparovaním sa ochladzovala, a tak prirodzene udržiavala tekutinu v nej v chladnejšom prostredí. Niektorí hrnčiari svoje výrobky značili, v mieste napojenia ucha na okraj džbána do ešte mäkkej hliny pred vypálením vtlačili svoju značku – kolok. Značky boli rôznych druhov a tvarov. Najviac,  a to práve v oblasti Brehov, sa vyskytovala značka kruhu s viacnásobným delením. 

Aj popri tak malom množstve ojedinelých nálezov v kaštieli máme už asi pätnásť zlomkov so zachovalým kolkom rôzneho tvaru na uchu džbána.

Džbány sa však niekedy používali aj na prihrievanie alebo inú činnosť spojenú s ich vystavením ohňu, čo dokladujú zlomky črepov z ich dolných častí, ktoré sú zadymené od ohňa. No proste, bol to univerzálny riad.

Treba ešte spomenúť, že steny džbánov, aj tých najväčších, sú mimoriadne tenké, niekedy len dva – tri milimetre. Uvedomme si, že džbán skôr, ako sa dostal do pece, na vypálenie sa musel vytočiť na hrnčiarskom kruhu z mäkkej hliny. Majster musel zo svojej skúsenosti vedieť „vytiahnuť“ stenu takého džbána, čiže musel tak určiť statiku mäkkej hliny, aby sa mu nezborila pod vlastnou váhou do vnútra alebo von. A verte, je to problém pre niektorých hrnčiarov aj dnes. Z osobných stretnutí s nimi som sa dozvedel, že práve preto dnes niektorí hrnčiari vytáčajú džbány menšie a s hrubšími stenami.

Mgr. Peter Mosný, kastelán