Šimon Sečkár: Vždy som si predstavoval, aké by to bolo, keby som sa dostal na Majstrovstvá Európy

Karatista Šimon Sečkár dosiahol svoj životný úspech tento rok v auguste, kedy na Majstrovstvách Európy vo Fínsku získal bronz. V rozhovore nám prezradil, ako sa na súťaž pripravoval, kto boli jeho súperi, ale aj to, ako karate spája so svojou budúcnosťou.

Ako si sa na Majstrovstvách Európy prebojoval až k cennému bronzovému kovu?

V mojej kategórii štartovalo 28 pretekárov, ale celkovo bolo na súťaži 45 štátov. V prvom kole som bojoval s Holanďanom, ďalší súboj som mal s Čiernohorcom a Španielom. Prehral som až s Ukrajincom, ktorý sa dostal až do finále a ktoré vyhral. O tretie miesto som súperil s Lotyšom. Najťažší zápas bol, podľa mňa, s Čiernohorcom, ktorý bol bronzový medailista z dvoch kôl svetových líg a mal bronz z minuloročných Majstrovstiev Európy z Budapešti, kam som sa ja nedostal. Keď som ho neskôr porazil, všade, kde som ho stretal, či na chodbe hotela, alebo v reštaurácii, tak v kuse na mňa zazeral. Asi ťažko prežíval svoju prehru.

Aká bola príprava na Majstrovstvá Európy? Líšila sa od tej, ako keď ideš na klasické súťaže v rámci republiky?

Príprava bola iná, ako napríklad na Majstrovstvá Slovenska, a hlavne odvtedy, ako je pandémia. Ani sa preto nedá povedať, že išlo len o to ako som sa pripravoval na Fínsko. Ale celá príprava na preteky, ktoré Fínsku predchádzali, bola veľmi dôležitá, lebo na tých turnajoch sa začala nominácia. V zime klasické súťaže neboli, všetci sme mávali tréningy aj súťaže online. Oboje je zlé, lebo keď robíme kontaktný šport, tak sa to cez online prenosy nedá robiť. Takže pri tréningoch išlo najmä o kondičnú prípravu. Tú sme mávali s trénerom Ľubom Striežovským. Neskôr sa tréner Ivo Tatár dohodol so starostom Hornej Trnávky, že budeme môcť piati trénovať u nich v kultúrnom dome. Stretávali sme sa dvakrát do týždňa a stále sme sa popri tom museli testovať. Ivo mal počas všetkých tréningov rúško a bolo  super, čo všetko pre nás robil. Tak sme aj súťažili na Slovenských pohároch a na Majstrovstvách Slovenska – natáčali sme s Ivom videá, kde boli našimi súpermi napríklad tenisové loptičky na tyčkách. Išlo tu o techniku, rýchlosť, presnosť a výbušnosť. No čo iné sme mali robiť, keď preteky naživo stále neboli? 

Potom sa presunuli Majstrovstvá Európy z februára na august. Pred sebou som mal tri turnaje, na ktorých nás reprezentační tréneri sledovali. Prvý bol Svetový pohár na Cypre, druhý Svetový pohár v Chorvátsku a tretia Veľká cena Slovenska v Bratislave. Keď som letel na Cyprus, veľmi som sa tešil, lebo som letel prvýkrát v živote.

Kto ťa pripravovala na súťaž?

Na túto súťaž som sa pripravoval u niekoľkých trénerov. Prvý bol Ľubo Striežovský, s ktorým som mával tréningy večer vonku na ihrisku na „Štvorke.“ Ráno som mával tréningy v Banskej Bystrici s Jozefom Poliakom a Jánom Kalčokom, na ktoré ma vozil ocino vždy, keď sa vrátil z nočnej. Popri tom ešte bývali tréningy s Ivom Tatárom v Trnávke. 

V akej kategórii si bronz získal?

Vo Fínsku som získal bronz v kategórii športový zápas kumite – kadeti. Takže chlapci 14 – 15-roční, -57 kg.

Aké boli na súťaži vytvorené podmienky?

Vždy som si predstavoval, aké by to bolo, keby som sa dostal na Majstrovstvá Európy a celá slovenská výprava by ma povzbudzovala a fandila mi. A presne toto som nezažil, keďže kvôli korone nemohli vstupovať do haly iní súťažiaci, ako tí, ktorí momentálne súťažili. Na druhej strane to bolo možno aj dobre, lebo som nemal až taký stres a pripadalo mi to, ako keby som bol na nejakej obyčajnej súťaži. V hale bolo šesť zápasísk a každá kategória išla na dvoch tatami. Takže v jednom čase súťažili tri kategórie. Pred každým zápasom nám museli dezinfikovať chrániče na rukách aj na nohách. Na mojom tatami mala túto úlohu na starosti pani, ktorá bola staršia ako moja mamina. Najskôr mi dezinfikovala rukavice a potom si kľakla, aby mi vydezinfikovala aj chrániče na nohách. Ja som si ale automaticky zodvihol nohu, aby sa nemusela zohýnať, veď to bola žena. Na to mi povedala, že nie je potrebné, aby som dvíhal nohu. Poďakoval som jej a pred druhým kolom mi povedala, že mi drží palce, že je to zázračný sprej a nech to vyhrám. Keď som vyhral zápas o bronz, išiel som sa jej ešte raz poďakovať a povedal som jej, že ten sprej bol naozaj zázračný. 

Zúčastnil si sa aj Svetovej juniorskej ligy v tureckom Istanbule. Bohužiaľ, tu si v boji o bronz prehral a ušlo sa ti „iba“ 5. miesto. Treba však asi podotknúť, že si súťažil v pre teba novej kategórii.

Tento rok to bolo tretie kolo  Svetovej mládežníckej ligy K1, na ktorej som štartoval. A s najlepším výsledkom, ktorý sa mi na K1-kách podaril. Jasné, že ma to zamrzelo, keď som prehral na svetovej lige o tretie miesto. Hneval som sa sám na seba, že mi medaila ušla o chlp. Ale všetko zlé je aj na niečo dobré. Aspoň som si uvedomil, že je potrebné zamakať ešte viac a medaila zo svetovej ligy bude môj ďalší cieľ.

Aké súťaže a výzvy ťa čakajú v najbližšej dobe?

Najbližšie ma čakajú súťaže v Chorvátsku – Croatia Open v Rijeke, poľský Polish Open v Bielsko-Biala a Hungarian Open Saman Cup v Maďarsku. To sú súťaže iba za tento mesiac. Do konca roka by mal byť ešte Slovenský pohár a Majstrovstvá Slovenska. V decembri má byť posledné kolo svetovej ligy K1 v Taliansku a vo februári 2022 Majstrovstvá Európy v Prahe, ak sa na ne nominujem na základe výsledkov, ktoré budú z ostatných pretekov.

Ako vyzerá tvoja príprava dnes? Kde a s kým trénuješ?

Ako som začal chodiť na športové Gymnázium v Banskej Bystrici, trénujem už iba v Bystrici. Tréningy mávam v utorky, stredy a piatky ranné v škole cez vyučovacie hodiny a večerné mávam o šiestej podvečer každý deň. Ranné tréningy mávame s kondičným trénerom  Richardom Dobrotkom a večerné s Jozefom Poliakom alebo Jánom Kalčokom. 

Aké máš ciele v karate, čo ešte by si chcel získať a dokázať v tomto športe?

Keďže karate bolo na olympiáde pravdepodobne prvý aj poslednýkrát tento rok v Tokiu, olympijské sny sú tak pre všetkých karatistov nereálne. Keď som bol malý, bolo mojim veľkým snom byť ocenený ako Športovec mesta, to sa mi od vtedy splnilo každý rok. Samozrejme, že teraz je mojim cieľom a snom dostať sa na ďalšie Majstrovstvá Európy, ktoré budú na jar v Prahe a na Majstrovstvá sveta 2022, ktoré budú na jeseň v Turecku. Chcel by som si tiež spraviť rozhodcovský kurz, ktorý je dostupný od šestnástich rokov. Bol by som rád, keby som mal čas pripraviť sa na skúšky a páčilo by sa mi rozhodovať malých začínajúcich karatistov na pretekoch.

Pred pár rokmi sme s tebou, ešte s ako malým chlapcom, robili rozhovor. Vtedy sme spomínali aj tvoje začiatky v karate. Odvtedy už ubehol dosť dlhý čas, napriek tomu, skúsme zrekapitulovať tvoje najvýznamnejšie úspechy?

Keďže som od šiestich rokov súťažil aj v kata (zostavy) aj v kumite (športový zápas), tých medailových detských úspechov bolo viac. Majstrom republiky som bol v každej vekovej kategórii v kata, ale v kumite sa mi to podarilo len raz, a to v roku 2018. Ostatné roky som mal vždy bronz alebo striebro. Samozrejme, medaila z Fínska je môj najväčší úspech, ale dúfam, že len zatiaľ.

Kedy si zistil, že karate bude pre teba asi na celý život?

Už od škôlky som chodil na karate, florbal aj na gymnastiku. Karate mi vybral tréner Vlado Neudeker, keď som bol ešte malý v kočíku. Vtedy mamine povedal, že to vidí tak, že budem karatista a že raz budem aj majster Slovenska. Tak som teda začal chodiť na karate, ako mi to naplánoval „dedo“ Vlado. Ja robím karate 10rokov a to sú dve tretiny môjho života. Trénerov som mal veľa a chcel by som spomenúť všetkých, ak môžem. V prípravke ma mal dedo Vlado. Kata ma trénovali Miloš Viglašský a Ivan Červienka, potom som začal aj zápasiť s Ľubom Striežovským a Tónkom Urblíkom, neskôr aj s Ivom Tatárom. Šesť rokov som chodil na tréningy kata do Zvolena k trénerovi Mirovi Sližikovi. A kedy som si povedal, že to bude pre mňa naozaj na celý život? Asi vtedy, keď som spravil skúšky na 1. DAN a tréner Ľubo mi dal svoj čierny opasok.

Šimon Šečkár očami trénera Ľuba Striežovského

Od začiatku, ako začal Šimon trénovať v žiarskom Karate klube, sa akýmsi jeho mentorom stal tréner Ľubomír Striežovský. Ako si spomína na jeho karatistické začiatky? 

Šimon do nášho klubu prišiel ako škôlkar, čo vtedy nebolo bežné. Úplne prvé naše osobné stretnutie bolo na jeho prvom páskovaní, keď ma jeho tréner Vlado Neudeker poprosil, aby som ho opáskoval, lebo je zbytočné, aby bol ešte ďalej v prípravke. Páskovanie býva pre väčšinu cvičencov stresujúcou situáciou. Šimon bol vtedy škôlkar a z páskovania si veľkú hlavu nerobil. Kým som mu čítal zo skúšobného poriadku, čo má cvičiť, stihol sa pohojdať na boxovacom vreci, či urobiť kotrmelec. Bola to aj pre mňa nová skúsenosť s tak malým „páskovačom“. Teraz sú už škôlkari neoddeliteľnou súčasťou nášho klubu, no v tých časoch to tak nebolo.

Aký to bol športovec, ako sa staval k tréningom a k súťažiam?

Šimon si tréningy užíval, nielen po športovej stránke, ale aj ako člen kolektívu. Myslím, že ho dosť motivovalo, že bol v skupine s oveľa staršími cvičencami. Bol na škôlkara veľmi chápavý, tak sa sním hneď od začiatku dobre robilo. Na súťaže sa tešil a neodradili ho ani niektoré neúspechy, aj keď sklamanie niekedy nevedel zakryť. Keď bol vrchol sezóny – Majstrovstvá SR, bral to ako sviatok a s rodičmi vždy pripravili nejaké prekvapenie, raz prišiel na ne s vyholeným nápisom Žiar na hlave alebo s nafarbenými vlasmi na modro. Ja som tŕpol, či nás zo súťaže nevyhodia, ale nakoniec to skončilo s titulom majstra Slovenska.

V čom bol možno iný, výnimočný oproti svojim športovým kolegom v klube?

Najväčší rozdiel oproti drvivej väčšine pretekárov bolo to, že Šimon sa nešpecializoval len na jednu disciplínu, ale mal skvelé medzinárodné súťažné výsledky aj v súborných cvičeniach kata a aj v športovom zápase. Vo všeobecnosti platí, že zápasníci, ktorí cvičia aj kata, sú technickejší a on bol toho dôkazom. Ak sa pozriem na samotný tréningový proces, nepovedal by som, že bol Šimon niečím výnimočný. Mali sme a máme veľa šikovných detí, ktoré do tréningu dávajú maximum, tak ako Šimon.

Nemajú sa hovoriť slabé stránky, ale tak skúsme - v čom je Šimon absolútna jednička a, naopak, kde má rezervy?

Šimon vie zo seba vydať maximum, vie sa skoncentrovať pre daný moment, zápasí so srdcom, nič nevzdáva. Veľakrát nastúpil po ostaršení so staršími a väčšími súpermi, kde neprejavil ani kúsok rešpektu. V zápasení potlačuje pud sebazáchovy a bolo tomu tak od začiatku. Z môjho pohľadu na vzťahu tréner-cvičenec ťažko hľadať nejaké negatíva. Karate deti formuje aj po charakterovej stránke, snažíme sa nejaké tie charakterové nedostatky eliminovať, aby z nich boli fair-play športovci. Šimon si dal vždy povedať, ak aj vznikol nejaký problém. Ak by som však mal predsa len niečo vyhrabať, aj keď už iba z dávnejšej minulosti, tak keď sme boli na sústredení alebo nejakom výjazde, keď sa niekde niečo vyviedlo, Šimon tam nemohol chýbať. Ale nikdy neurobil nič, čo mal zakázané, no mal dar objaviť vždy niečo nové, čo neskôr pribudlo k zakázaným veciam. Teraz sú to už len úsmevné spomienky. Ak sa pozerám na jeho rezervy z pohľadu samotného karate, tie máme obrovské všetci, lebo karate je celoživotná cesta sebazdokonaľovania, nikdy nemôžeme povedať, že už to nemôže byť lepšie.

Kam sa ešte môže ako karatista dopracovať? Aký pás získať, aké súťaže absolvovať, keby chcel byť trénerom...

Šimon nastúpil tento školský rok na športové Gymnázium v Banskej Bystrici. Počas štúdia bude členom Karate Klubu CMK Banská Bystrica. Ja osobne som cvičil počas vysokej školy pod tým istým trénerom Jozefom Poliakom, ktorý bude teraz trénovať Šimona. Je to reprezentačný tréner s obrovským prehľadom a skúsenosťami. Verím, že Šimon bude pod jeho vedením napredovať a možno k medaile z Majstrovstiev Európy pribudne aj medaila z Majstrovstiev sveta. V klube CMK trénujú aj naše bývalé pretekárky Dominika Tatárová a Dominika Veisová, ktoré patria vo svojich kategóriách k slovenskej i európskej špičke. Čo sa týka získavania vyšších technických stupňov, to pre pretekárov nie je veľmi priorita, ale nevylučuje sa to so súťažením, len to vyžaduje množstvo času na prípravu. Verím, že po ukončení štúdií sa Šimon vráti do nášho klubu späť a bude odovzdávať svoje skúsenosti mladším generáciám cvičencov, možno už ako tréner.

(li)