Spomienka na barbarskú noc po šesťdesiatich rokoch

Počas svojej 935-ročnej histórie malo mesto svoju vysokú školu iba 4 roky. Bola to vysoká bohoslovecká škola, ktorú založila rehoľa saleziánov. Presne pred šesťdesiatimi rokmi, v noci z 13. na 14. apríla 1950, museli však saleziáni kaštieľ v našom meste násilne opustiť.

V stredu 14. apríla sa práve pred kaštieľom v našom meste stretli občania, aby vzdali úctu „našim" saleziánom. Vo svojom príhovore sa prítomným prihovorila Mária Zaťková a pripomenula im tieto smutne preslávené chvíle. Od barbarskej noci už síce uplynulo 60 rokov, ale aj vďaka svedectvám vtedy prítomných ľudí, a v neposlednom rade v spomienkach samotných saleziánov, zostane táto udalosť navždy zapísaná tučným písmom v našej histórii.

Pred desiatimi rokmi pri 50. výročí barbarskej noci si na túto smutnú udalosť zaspomínali štyria saleziáni - don Andrej Dermek, don Ján Augustín Beňo, don Miroslav Kysela a don Jozef Izakovič. Bohužiaľ, okrem Jozefa Izakoviča, už všetci umreli. Svedectvo o násilnom odvlečení saleziánov podáva aj don Ján Augustín Beňo vo svojej knihe Rehabilitácia. Podľa nej v tú noc obyvateľstvo i 70 osadníkov kaštieľa spalo. Po polnoci akcia začala tichým rozmiestnením tridsiatich vojakov po meste, aby sa zabránilo prípadnému odporu obyvateľov. Pred kaštieľom boli dokonca pripravení členovia ŠTB, 20 ozbrojených milicionárov a až 100 príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti. Po vyrazení brány nasledoval tvrdý zásah ozbrojencov proti direktorovi. Obyvatelia kláštora boli prinútení vziať si len nevyhnutné veci a nastúpiť do dvoch pripravených autobusov a nákladného auta. O štvrtej hodine ráno vyrazili, aby sa viac do kláštora nevrátili. Čakal ich sústreďovací tábor v Šaštíne, potom v Podolínci, fyzicky ťažké práce, preškoľovania, pracovné tábory, mučenie a väzenie, a zákazy výkonu duchovných služieb. Spomíname však iba zlomok toho, čím všetkým museli saleziáni po násilnom odvlečení prejsť. Samozrejmosťou bola i následná likvidácia majetku kláštora, kaplnky a zničenie kláštornej knižnice. Podľa svedkov sa knihy vyhadzovali z okien, vidlami nahadzovali na traktor, časť sa spálila a časť tajne rozobrala prítomnými Križanmi. I keď po prevrate v roku 1990 boli udalosti barbarskej noci a rozsudky vyhlásené za protiprávne a obete rehabilitované, nikto nikdy z našich dejín nezmaže túto udalosť.

Z príhovoru Mgr. Márie Zaťkovej, kronikárky mesta na spomienkovom stretnutí:

"Stretávame sa v najstaršej a historicky aj najvýznamnejšej budove nášho mesta - v starobylom kaštieli - národnej kultúrnej pamiatke. Ako kaštieľ sa spomína dávno predtým, ako ho v r. 1631 dal vybudovať arcibiskup Pázmaň. Najprv slúžil ako letné sídlo ostrihomských arcibiskupov, neskôr ako trvalé sídlo banskobystrických biskupov. Jeho takmer 400-ročné múry by veru vedeli rozprávať o mnohých dôležitých historických dejoch nielen pre naše mesto, ale pre celé Slovensko a v súvislostiach aj so strednou Európou. Zdôrazním aspoň 19. storočie, kedy osobnosť biskupa Štefana Moysesa urobila z mestečka Sv. Kríž nad Hronom stredisko kultúrneho a duchovného života vtedajšej slovenskej inteligencie. Do európskych dejín nás zapísal aj jeho nasledovník Marián Blaha.

Nás však dnes zaujímajú najmä udalosti spred 60-ich rokov, ktoré ešte majú živých pamätníkov v nás - zrelovekých. Bola to prelomová doba, kedy preberalo moc socialistické zriadenie s jeho ateistickou ideológiou. Ešte 5 rokov sme boli Svätým Krížom nad Hronom. Hoci vtedy tu žilo len 1500 obyvateľov, 880 rokov jeho bohatej histórie je zdrojom hrdosti a zdravého lokálpatriotizmu aj pre nás - dnešných Žiarčanov. Ako Žiarčania sme premenovaní len 55 rokov. Vtedy všetko, čo sa spájalo so slovom „svätý", muselo zaniknúť.

Dnes si bez obáv a s hrdosťou môžeme spomínať, že toto mesto malo 4 roky iba jednu vysokú školu počas celej 935-ročnej histórie. Bola to vysoká bohoslovecká škola, ktorú založila rehoľa saleziánov. Jej plodný rozlet od r. 1946 bol násilne ukončený presne po polnoci 14. apríla 1950. Som presvedčená, že o tomto - len zdanlivo krátkom, ale mimoriadne dôležitom období našich dejín, väčšina z dnešných 20 000 obyvateľov Žiaru takmer nič nevie.

Práve tu, kde sa nachádzame, bola vtedy prednášková sieň. Keď som sem v r. 1953 ako zvedavá šiestačka nazrela, ohúrilo ma, aké nádherné fresky ešte boli na stenách. Onedlho zmizli tak, ako sa nový režim snažil „premaľovať" celé 4-ročné činorodé pôsobenie tu žijúcich významných slovenských vzdelancov - profesorov, filozofov, časom i z bohoslovcov vyrástol rad spisovateľov, hudobných skladateľov i maliarov, ktorí v krátkom čase významne ovplyvnili duchovný, kultúrny a spoločenský život v meste. Ich úroveň ďaleko presahovala súvekú úroveň mesta. Okrem pedagogickej činnosti a pastorácie (aj v celom okolí - Trať mládeže) sa obetavo venovali najmä výchove mužskej mládeže v duchu svojho zakladateľa Jána Bosca. Chlapov viedli cez vieru v Boha, večný život a lásku k ľuďom k tvorivému, zmysluplnému spôsobu života.

V parku vybudovali pre nich futbalové, volejbalové ihriská, zainteresúvali ich na práce v záhrade, chodili s nimi na túry, založili orchester a spevokol, hrali divadlá, využívala sa bohatá biskupská knižnica. Učili chlapcov poznávať hodnoty ľudskosti a dobra. Žiadna oslava sa bez oratoriánov neobišla. Oratoriáni (chovanci saleziánov), ktorí sa tu pred 10 rokmi pri 50. výročí odvlečenia saleziánov stretli už ako šediví seniori, svorne hovorili: „Bolo to najkrajšie obdobie nášho života." (Pozri výstižný článok bývalého oratoriána Milana Zúbrika Saleziáni.)

Ja sama som saleziánov už nezažila (po barbarskej noci sme v kaštieli chodili do školy), ale rozprával mi o nich môj starší brat, ktorý nadchnutý ich vzorom mal svoj životný sen stať sa kňazom. Ja ako učiteľka dejepisu som si o saleziánoch mohla prečítať v jedinej doteraz vydanej monografii o našom meste z r. 1978 túto informáciu: „... kaštieľ 14. mája 1950 saleziáni opustili." Žeby sotva rozbehnutú úspešnú širokospektrálnu činnosť naozaj sami opustili?! Autori monografie však nemohli vtedy napísať pravdu. Aká vlastne bola?

Pred 10 rokmi pri 50. výročí barbarskej noci nám o nej rozprávali v tejto miestnosti pozvaní - ešte stále aktívne duchovne pôsobiaci - hoci vo vysokom veku - títo 4 saleziáni:

- don Andrej Dermek (profesor teológie, spisovateľ, odsúdený na 14 rokov väzenia, robotník, vedúci katedry na UK),
- don Ján Augustín Beňo (bohoslovec, tajne vysvätený, väznený viackrát, spisovateľ - jeho knihy boli vydané v rôznych jazykoch - robotník v lesoch, na dôchodku žil aktívne v Prestavlkoch),
- don Miroslav Kysela (bohoslovec, prenasledovaný kňaz, po r. 1989 riaditeľ saleziánskeho domu v Bratislave),
- don Jozef Izakovič (bohoslovec, ako kňaz tajne pôsobil na výchovu mnohých novicov v čase prenasledovania cirkvi).

Žiaľ, okrem dona Izakoviča ostatní v priebehu posledného desaťročia už zosnuli. Vo Sv. Kríži študovali aj ďalší, ktorí neskôr významne prezentovali duchovnú kultúru Slovákov - napr. don Andrej Paulíny (podarilo sa mu utiecť z tábora v Podolínci do Talianska, kde študoval, bol redaktorom, filmárom, publicistom, do poslednej chvíle aktívny na rodnom Slovensku v Šaštíne). Ďalší - don Andrej Šándor bol v Ladomerskej Vieske aj vysvätený za kňaza. V slovenskej kultúre je známy ako básnik Gorazd Zvonický. Podobne z väzenia ušiel a pôsobil literárne v Taliansku, v Argentíne, v USA, ale odpočíva na národnom cintoríne v Martine.
Tak, aká je vlastne pravda o noci z 13. na 14. apríla 1950? Autentické svedectvo nám o nej a ďalšom živote saleziánov podáva v knihe Rehabilitácia don Ján Augustín Beňo.


Akcia "K"

Už mesiac pred akciou „K" zmocnenci vlády informovali direktora o zámere vlády poštátniť ústav, čo sa neskôr potvrdilo ako protiprávne. A keďže sa už dlhšiu dobu pošuškávalo aj o akcii „K", obyvatelia Sv. Kríža boli v strehu odhodlaní brániť saleziánov. Po mesiaci však ich bdelosť ochabovala. V kaštieli ešte postavili saleziáni stráž, ktorá pre každý prípad zatarasila aj vstupnú bránu. Obyvateľstvo i 70 osadníkov kaštieľa v tú noc spalo. Po polnoci akcia začala tichým rozmiestnením 30-ich vojakov po meste, aby sa zabránilo prípadnému odporu obyvateľov, pred kaštieľom boli pripravení členovia ŠTB, 20 ozbrojených milicionárov a zo školy ZNB 100 príslušníkov.

Nasledovalo vyrazenie brány, bezohľadné sústredenie rozospatých saleziánov do prednáškovej siene, tvrdý zásah ozbrojencov proti odpor prejavujúcemu direktorovi a po zborovom speve vatikánskej znelky Christus vincit ... (Kristus víťaz...), ktorým prejavili svoj protest proti zásahu, prinútili obyvateľov kláštora vziať si len nevyhnutné veci a nastúpiť do dvoch pripravených autobusov a nákladného auta. O 4-tej hodine ráno vyrazili, aby sa už nikdy sem nevrátili. Don Dermek o tom výstižne povedal: „Bola to len antifóna (predspev) k dlhému žalmu." Dlhým žalmom myslel nasledujúce dlhé roky utrpenia. Čakal ich sústreďovací tábor v Šaštíne, potom v Podolínci, fyzicky ťažké práce, preškoľovania, pracovné tábory, mučenie a väzenie, zákazy výkonu duchovných služieb. Hlavného predstaveného Františka Valábka a prefekta Ernesta Horniaka vzali priamo na výsluch a do väzenia. Nasledovala prehliadka kaštieľa na hľadanie „protištátnych materiálov" (samozrejme nič nenašli), likvidoval sa majetok kláštora, kaplnka a priam „koniášovsky" brutálne ničenie bohatej kláštornej knižnice (podľa záznamov sa vraj knihy naložili do troch nákladných áut a odniesli do univerzitnej knižnice, ale podľa žijúcich svedkov sa knihy vyhadzovali z okien, vidlami nahadzovali na traktor, časť sa spálila a časť tajne rozobrala prítomnými Križanmi).

Bola to jedna z plánovaných akcií na zničenie náboženstva v našej vlasti. Historik Róbert Letz v posledných KN (dvojčíslo) č. 13-14 toto obdobie zhodnocuje v rámci celej SR. Podrobnejšie o Banskobystrickej diecéze sa píše v knihe Z klauzúry do vyhnanstva.

Nočný prepad vyvolal vo Sv. Kríži spravodlivé rozhorčenie obyvateľov mesta a okolia. Iba pokojná otázka dentistu Štefana Zúbrika: „Prečo ten hrubý zásah proti saleziánom?" ho pripravila o život po krutom mučení v pivniciach kaštieľa. Ďalšími obeťami boli Ján Barniak (keď povedal, že to bol neľudský čin, niekto ho udal, po mučení bol väznený) a jeho priatelia Albín Hurtík a Ľudovít Dekýš (kňaz z Dolnej Trnávky) boli tiež väznení, neskôr celé ich rodiny diskriminované (podrobnejšie o tom píše Ing. J. Homola).

Po prevrate v r. 1990 boli udalosti barbarskej noci a rozsudky vyhlásené za protiprávne, obete rehabilitované. Milan Zúbrik v článku napísal: „Po Golgote prišlo zmŕtvychvstanie." Christus vincit, Kristus zvíťazil. Konečne sa mohlo začať otvorene hovoriť pravdu.

V r. 2000 sme pripravili prvé spomienkové stretnutie pri 50. výročí barbarskej noci (nezabudnem na slová dona Dermeka, ktoré povedal, keď sme pri prehliadke Žiaru šli popri stavbe nového kostola: „Vy ešte zo Žiaru urobíte znovu Sv. Kríž!"). O rok nato v r. 2001 sa úsilím najmä J. Homolu podarilo odhaliť na kaštieli pamätnú tabuľu. Pamätajme na tých, ktorí hodnotám, ktorým verili a pre ne sa angažovali, darovali zdravie i životy. Tí, ktorí to prežili, ešte i dnes dávajú svoje sily do služieb Bohu a človeku. Je dobré vidieť najmä mladých ľudí, ktorí čítajú text na pamätnej tabuli.

V decembri mladý policajt so svojou priateľkou videli na moste nad Hronom nakláňať sa dievčinu. Podišli k nej a v poslednej chvíli ju odhovorili od úmyslu ukončiť svoj život. Vraj nevidela zmysel ďalej žiť. Ponuka ich priateľstva jej život predĺžila. Za posledné dva roky sme zaznamenali 5 samovrážd mladých ľudí, ktorí stratili zmysel života, len v našom meste.

Dávam si otázku: Ktovie, ako by sa vyvíjal život v našom meste, život našich mladých chlapcov, budúcich otcov rodín, keby nebolo barbarskej noci? Keby saleziáni smeli vo svojom diele pokračovať, keby... Moderné božstvo súčasného života ukryté v peniazoch, pôžitkoch a túžbe po politickej moci otravuje zdravý - harmonicky vyvážený spôsob života na Zemi.

Róbert Letz končí svoj článok: „Ukazuje sa, že tvrdý sekularizmus a strata zmyslu pre náboženské hodnoty môže byť dnes podobnou pohromou ako barbarská noc spred 60 rokov. spomienka na heroizmus rehoľníkov nás môže poučiť a motivovať."