Svoj život zasvätila vzdelávaniu mladých ľudí

Celý svoj profesionálny život zasvätila vzdelávaniu mladých ľudí, najprv ako pedagogička, neskôr ako riaditeľka žiarskeho gymnázia a následne Súkromnej strednej odbornej školy technickej. Bola priekopníčkou kulikulárnej reformy na Slovensku a postarala sa kompletné zrekonštruovanie dvoch škôl v meste Žiar nad Hronom. Mnohí ju však vnímajú ako prísnu pedagogičku so schopnosťou riešiť jeden problém za druhým, s úprimným vzťahom k svojim študentom či pedagogickým kolegom, ale aj ako skvelú manažérku. Reč je o Beate Tóthovej, riaditeľke SSOŠT, ktorá k 31. augustu tohto roka odišla do zaslúženého dôchodku. Pri tejto príležitosti poskytla časopisu Hutník rozhovor.

Prečo a kedy ste sa rozhodli pre povolanie učiteľa?

Už ako gymnazistku ma práca s deťmi veľmi bavila. Každoročne som chodievala do letných pionierskych táborov ako vedúca, a lákalo ma aj štúdium psychológie. Veľmi rada som tiež športovala, a tak som sa rozhodla skĺbiť to do jedného a ísť študovať telesnú výchovu – matematiku. Keďže som sa však žiadnemu športu nevenovala súťažne, nakoniec z toho bola matika – deskriptívna geometria. 

Kde ste študovali, od strednej až po vysokú školu? 

Študovala som na žiarskom gymnáziu a učiteľstvo na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave. Tam som mala to šťastie, že ma didaktiku matematiky učil profesor Milan Hejný, ktorý bol neskôr aj mojím diplomovým vedúcim a stal sa mojím veľkým vzorom. Veľmi veľa to pre mňa znamenalo a veľa som sa naučila aj na jeho seminároch, ktoré robil pre úzku skupinu učiteľov VŠ, SŠ a študentov nadšencov na jednom bratislavskom gymnáziu. Tam som mala možnosť stretnúť aj ďalších skvelých ľudí - Vlada a Ľudku Burjanovcov z Exam Testing, vydavateľov časopisu Dobrá škola, Peťa Bera z vydavateľstva učebníc Libera Terra a priekopníka riadeného aktívneho učenia, Ľudka Hrdinu a mnoho ďalších, ktorí ma tiež veľmi ovplyvnili. Títo ľudia boli a stále sú absolútnou špičkou v oblasti didaktiky matematiky na Slovensku i v Čechách a ja som získala veľmi veľa aj za ten krátky čas, čo som mohla s nimi spolupracovať.

Po úspešnom absolvovaní vysokej školy ste nastúpili na svoje prvé miesto. Kde to bolo a ako si na toto obdobie spomínate?

Na svoje prvé pracovné miesto som nastúpila v roku 1982 ako učiteľka matematiky a deskriptívy na tunajšom gymnáziu. Vtedy bol riaditeľom školy Vladimír Fabo, neskôr Juraj Maxián, môj niekdajší triedny učiteľ. Práve on bol pre mňa pozitívnym vzorom, ktorý ma k štúdiu učiteľstva priviedol, hoci, musím sa priznať, mala som aj negatívny vzor, pre ktorý som sa rozhodla ísť si dokázať, že sa to dá robiť aj inak. Na gymnáziu som pôsobila najprv ako učiteľka, približne 10 rokov ako zástupkyňa riaditeľa Juraja Maxiána a ďalších 10 rokov vo funkcii riaditeľky školy. Počas môjho riaditeľovania v rokoch 2002 – 2007 škola nastúpila, ako jedna z prvých na Slovensku, na cestu kurikulárnej reformy. Bola v tom jedným z priekopníkov, ktorých potom nasledovali aj ďalšie školy na Slovensku. V tomto období sa zároveň škola presťahovala z tretieho pavilónu súčasnej „Dvojky“ do budovy, v ktorej sídli gymnázium dodnes. Počas tohto obdobia sa nám zároveň podarilo zrealizovať kompletnú rekonštrukciu budovy školy, a tak sme ju zmenili zvnútra i zvonka. Od roku 2008 som pôsobila na Súkromnej strednej odbornej škole technickej ako riaditeľka a učiteľka matematiky.

Za roky pôsobenia v školstve máte určite mnoho pekných či úsmevných spomienok...

Tých žiakov a tried, na ktorých veľmi rada spomínam, bolo veľa. Na prvé triedy, ktoré som učila, som bola veľmi prísna a aj bratranec mi dodnes vyčíta, že keď narysoval svojej sestre, mojej sesternici, ktorú som učila, výkresy na deskriptívu, nikdy nedostal známku lepšiu ako 2. Spomínam si aj na jednu úsmevnú príhodu zo začiatku môjho pôsobenia v škole. Keď som vyhodila jedného žiaka z triedy, lebo vyrušoval, tak mi vo dverách zaspieval: „Nečakaj ma už nikdy ....“ Rokmi som prišla na to, že treba byť pevný v zásadách a v tom, čo od žiakov vyžadujete, ale treba im nechať aj priestor, aby sami riadili vlastnú vzdelávaciu cestu a robili svoje vlastné chyby. Matiku som učila mnoho v súčasnosti veľmi úspešných ľudí a verím, že aj ja som troškou prispela k ich úspechu. Asi najviac a najradšej si spomínam na svoju poslednú gymnaziálnu triedu, v ktorej študenti 2 roky nechápali, čo od nich chcem, a prečo tú matiku učím tak, že musia na veci prichádzať sami, ale už v treťom ročníku ich matika tak zaujala, že dokázali aj cez prestávky živo diskutovať o matematických problémoch, ktoré som im nastolila. Vtedy som bola šťastná a cítila som, že to malo zmysel.

Učili ste aj iné predmety?

Okrem už spomínanej matiky a deskriptívnej geometrie som učila pár rokov aj informatiku, keďže mi bola blízka a na začiatku bolo učiteľov informatiky pomenej. 

Čo je, podľa vás, najťažšie na práci pedagóga?

Pomerne ťažké je zaujať žiaka, ktorý aktuálne musí riešiť nejaké vlastné vážne problémy a učenie sa preň stáva len akousi príťažou alebo druhoradou témou. A, žiaľ, takých žiakov dnes nie je málo. Ak vezmem konkrétne matiku, tam sú čím ďalej tým viac žiaci zvyknutí dostávať hotové poznatky a postupy a dá celkom slušnú námahu naučiť ich samých objavovať, rozmýšľať a hľadať vlastné riešenia. 

Hovorí sa, že kedysi boli žiaci lepší, poslušnejší, ako to vnímate vy?

To, akí sú žiaci, je o ich zaujatí a ako som spomínala aj o tom, aké majú podmienky v rodine. Ak aj niektorí celkom nerobia to, čo by si učiteľ predstavoval, nemyslím, že by to bolo tým, že sú dnes žiaci horší alebo menej poslušní, len, ako som spomenula, majú niekedy možno viacej osobných problémov. Aktuálne v posledných rokoch učím zväčša študentov odboru Technické lýceum, s ktorými sa pracuje veľmi dobre. Tam sa mi veľmi darí aj to, aby prichádzali na vlastné riešenia. A musím sa priznať, že najradšej mám chvíle, keď sa aj ja zapotím, kým prídem na to, ako sa dopracovali k výsledku, ku ktorému som ja prišla celkom inak a aby som posúdila, či ich logika nemá medzery. A tak sa ešte stále učím aj ja sama od žiakov.

Ako ste už spomínali, približne 10 rokov ste pôsobili ako riaditeľka žiarskeho gymnázia. Vaše skúsenosti ste však chceli odovzdať aj SSOŠT, kde ste zanechali silnú stopu a škola sa počas vášho pôsobenia výrazne posunula vpred. Od kedy ste pôsobili v tejto škole?

Riaditeľku SSOŠT som robila od vzniku SSOŠT v roku 2008, resp. od prechodu bývalej Združenej strednej odbornej školy pod nového zriaďovateľa InTech Žiar nad Hronom z.p.o. Prešla som dvoma výberovými konaniami, najskôr na pozíciu manažéra pre vzdelávanie združenia InTech, ktorý spolupracoval pri príprave prevzatia zriaďovateľskej funkcie nad školou a potom výberovým konaním na miesto riaditeľky tejto novej školy.

Neodchádza sa vám z tohto pôsobiska, ktoré ste pretvorili vlastnými rukami, ťažko?

Ťažko sa mi odchádza najmä preto, že som robila prácu, ktorá ma bavila a s ľuďmi, s ktorými sa spolupracovalo veľmi dobre. Aj vďaka tomu sa škola za posledné roky stala veľmi úspešnou. Prebudovali sme celú štruktúru odborov, prispôsobili sme ju potrebám našich zamestnávateľov. Čo však bolo ešte dôležitejšie, podarilo sa nám zo štátnej školy urobiť školu firemnú. Odbormi, vybavením, odbornosťou učiteľov i majstrov, myslením ľudí v nej, a najmä spoluprácou so zamestnávateľmi. Dnes má škola podpísané zmluvy o duálnom vzdelávaní s 13 výrobnými spoločnosťami, v duáli študuje viac ako 60 percent študentov, čím sa škola stala lídrom v oblasti duálneho vzdelávania na Slovensku. V roku 2018 škola získala aj ocenenie ministerstva hospodárstva za najlepšiu spoluprácu so zamestnávateľskou sférou. V tom istom roku sa škole spolu so zriaďovateľom podarilo získať grant vo výške 1,3 milióna eur z eurofondov na rozsiahlu rekonštrukciu a veľmi ma teší, že sa ju podarilo úspešne ukončiť a že školu odovzdávam prebudovanú zvnútra i zvonka. Aktuálne spolupracujú škola a firmy na tom, aby mohla škola aj oficiálne používať pomenovanie podniková, čo umožní jej zriaďovateľovi, aby si sám stanovoval plány výkonov.

Na koho budete najviac spomínať?

Za tých takmer 40 rokov v školstve bude na čo spomínať. Asi najviac však na ľudí v škole – žiakov, učiteľov, majstrov OV, aj na ostatných zamestnancov školy, ale aj na vedenie združenia InTech, zamestnancov firiem a ďalších spolupracujúcich inštitúcií. Robiť riaditeľku na takejto úspešnej a celoslovensky známej škole a s takými profesionálmi bolo pre mňa naozaj krásnym zavŕšením kariéry. Ale spomínať budem aj na množstvo mimoškolských aktivít, lyžiarske výcviky, dni otvorených dverí, dni kariéry, stužkové, školské výlety so žiakmi či neformálne stretnutia s kolegami. V neposlednom rade budem spomínať aj na ľudí, s ktorými som pracovala v rôznych celoslovenských expertných pracovných skupinách a ktorí ma tiež posúvali ďalej. A aj keď ešte celkom s prácou v škole nekončím, myslím, že môžem povedať, že som mala naozaj veľké šťastie na ľudí, bez ktorých by som ani ja nebola úspešná. Minimálne celý ďalší rok budem ešte učiť jednu triedu matematiku a pomáhať novej riaditeľke pri nástupe do funkcie. Som presvedčená, že aj jej sa bude dariť aspoň tak ako mne. Držím jej pri tom palce. Ale teším sa už aj na to, že budem mať viac času sa venovať celej mojej rodinke, ale najmä mojim 4 vnukom, 88-ročnej mame a v neposlednom rade aj mojím koníčkom, ktorými sú najmä lyžovanie, turistika a chalupárčenie.

Zdroj: (kr), časopis Hutník