Vlastnú zbierku známok odhaduje na niekoľko tisíc eur

Miloslav Manica sa zbieraniu známok venuje už od svojho útleho detstva. Vo svojej zbierke má tisícky známok, ktorých hodnotu odhaduje na viac ako päťtisíc eur.

Ako Miloslav Manica hovorí, k zbieraniu známok sa dostal doslova ako slepá kura k zrnu. „Zbieraniu známok sa venujem už od svojich piatich rokov," spresňuje a dodáva: „Moja stará mama mala v Amerike brata, ktorý poslal na Slovensko známky. Keďže som bol miláčik starej mamy, všetky som ich dostal ja. Vtedy som však mal veľmi málo rokov, bol som mladý a hlúpy, a tak som o známky prišiel. Starší chlapci mi ich povymieňali za kadečo iné. Doma mi to však neskôr vysvetlili a aspoň som sa poučil." Neskôr som sa už Miloslav zbieraniu známok venoval sporadicky. V Tisovci, kde vyrastal, nebol filatelistický obchod. Najbližší bol až v Banskej Bystrici. „Cez prázdniny som chodieval ku krstným rodičom do Bratislavy. Môj bratranec mal veľmi pekné zbierky. Napríklad z Maďarska, svätoštefanskú sériu, čo je jedna z najkrajších. Krásnu mal aj zbierku Vatikánu."

Keď začal Miloslav študovať na priemyslovke, zavolal si ho k sebe riaditeľ školy. „Pýtal sa ma, či zbieram známky a či ich môžem doniesť. Mal záujem si niektoré z nich si vymeniť a keďže ja som nemal celé série, súhlasil som. On mi potom dal celú jednu sériu poľských známok s kvetinami," spomína filatelista.

Modrý Maurícius

Keď neskôr narukoval na vojnu, išla záľuba bokom. „Opäť som sa k zbieraniu známok dostal až tu, v Žiari, kde som našiel svoje bydlisko. Zbieraniu známok sa odvtedy venujem systematickejšie. Tu som sa dozvedel aj o filatelistickom klube, kde som určitý čas pôsobil." Československé známky, ktoré Miloslav začal odoberať, si zakladá do zásobníkov, ku ktorým pribudli aj pérové dosky a albumové listy. Postupne do svojej záľuby začal vkladať aj značnú časť finančných prostriedkov. Koncom osemdesiatych rokov začal študovať na vysokej škole v Bratislave, kde bolo k umeniu bližšie. „Počas štúdia som išiel z Bratislavy do Prahy na svetovú výstavu poštových známok. Za jeden deň, ktorý som tam strávil, sa nedali stihnúť pozrieť všetky tri výstavy. Na jednej som však videl najvzácnejšiu známku Modrý Maurícius." Vidieť ju chcelo veľké množstvo ľudí a neváhali kvôli nej prestáť hodiny čakaním v rade, keďže na celom svete sú z nej iba tri kusy. Jedna chodí po výstavách a zvyšné dve sú u zberateľov, ktorých totožnosť verejnosť nepozná. „Výstava však stála za to, dokázal som celý deň počas výstavy vydržať bez jedenia," prezrádza Miloslav.

Pri známkach zabúda na čas

Keď sa Miloslav doma venuje známkam, ocitá sa v inom časopriestore. „Nepotrebujem jesť, ani piť, nič si nevšímam. Za pol hodinu sa nedá nič stihnúť, treba sa tomu poriadne venovať, aj celý deň. Okrem času mi známky zaberajú aj veľa priestoru, pretože na skladovanie všetkých albumov potrebujem veľa miesta," priznáva Miloslav, ktorý známky lepí do albumov, kreslí im rámiky a píše k nim popisy. Keď sa tomu venuje, v ruke má lupu a hľadá rôzne chyby na známkach, rozlišuje iné písmo či zúbkovanie. Najviac sa mu páčia, a odporúča ich tiež ako veľmi vhodné na zbieranie, prvé československé známky Alfonsa Muchu Hradčany. „Je ich 26 kusov rôznych farieb a rôznych druhov. Keď sa robili dotlače, vznikli aj rôzne odchýlky farieb tej istej hodnoty. Je to veľmi vďačná téma na zbieranie," vysvetľuje. Známok Hradčian má Miloslav približne dvetisíc kusov, ktoré sú rozdelené napríklad na opečiatkované a bez pečiatok. Dobrou témou na zbieranie je podľa neho aj prezident Tomáš Garique Masaryk. Zaujímavosťou je, že jedine československé známky sú ryté, ostatné štáty robia ofsetom. Miloslav zbiera aj známky z pohľadníc, ktoré sú riadne orazené poštovou pečiatkou alebo príležitostné, k určitým výročiam.

Túži po celej zbierke Hradčany

Zbieranie známok je finančne náročný koníček. Pochopiteľne, drahé nie sú tak ani obaly, ale samotné známky. „Cena známky závisí od množstva vydania. Čím menej, tým je vzácnejšia a drahšia. Keď sa dostane medzi zberateľov a zberateľov pribúda, známok ubúda. Známka, keď je poškodená, vyradí sa zo zbierky. Musela by byť veľmi drahá, aby v zbierke naďalej zostala." Známky sa kupujú samostatne, ale dá sa aj naraz celá séria. Keď je zbierka pohromade, je nielen pekná, ale zároveň drahá. Samostatne už jednotlivé známky nemajú takú finančnú hodnotu. Finančné prostriedky vrazil Miloslav aj do filatelistického časopisu, ktorý roky odoberal a dnes ho má zviazaný vo zväzkoch.

Každý zberateľ túži po určitej známke, prípadne po sérii, ktorú by chcel mať vo svojej zbierke. Miloslav nie je výnimka, preto nám prezradil, za čím jemu srdce piští. „Za celou sériou Hradčian, čo nie je nereálne želanie. Keď však niekto vie, že o zbierku stojíte, tak vedia cenu poriadne nadhodnotiť. Je však určitá suma, ktorú som za zbierku ochotný zaplatiť." Pred sériou Hradčany, ktorých veľkú časť Miloslav vlastní, sa ešte používali maďarské a rakúske známky, kde bola pretlač Pošta Československá 1919. „Tam sa ceny za jednu známku pohybujú približne na sedemsto až tisíc eur. Kupovať by som ich však mohol, keby som mal v rodine nejakého milionára, ktorý by mi na ne daroval finančné prostriedky," hovorí na záver so smiechom Miloslav Manica.