Žiarčanke učarovali diaľkové pochody. Najprv 400, teraz ju čaká 800 kilometrov počas letných prázdnin

Nemala žiadne prehnané očakávania ani ju nič výrazné ku kráčaniu neprimälo. Ako hovorí ona sama, cesta si ju privolala k sebe. Púť do Santiaga de Compostela absolvujú ročne tisíce pútnikov, dve z nich už Zuzana Miklíková (47) prešla, na tretiu, doposiaľ najdlhšiu, sa chystá počas budúcoročných letných prázdnin. Hoci je tam v júli a auguste horúco, ako učiteľke jej to vyhovuje, keďže má vtedy voľno. O zážitkoch na trase, ale aj o jej motivácii, sme sa rozprávali v jednej zo žiarskych kaviarní.

Camino de Santiago - to je oficiálny názov púte, ktorá za posledné roky dosahuje rekordné čísla, na jej trasách sa objavilo až pol milióna turistov, idúcich prevažne peši, malá časť ide na bicykli. Prečo ste sa rozhodli vybrať sa na juh Európy?

Hovorí sa, že Camino si vás zavolá, a dá vám presne to, čo potrebujete a tak to bolo aj v mojom prípade. Nešla som tam s nejakým zámerom, nepotrebovala som nič vyriešiť, nehľadala som samu seba, nebol tam duchovný ani náboženský aspekt, ale priťahovalo ma to, poznala som cestu z počutia, veľa som o nej čítala a chcela som si to vyskúšať a zažiť to na vlastnej koži. Vzniklo to asi po tom, čo sme končili Barborskú cestu a hovorili sme si, čo ďalej.

Existuje viacero trás rôznej dĺžky a náročnosti, či už je to pôvodná (Camino Primitivo) s dĺžkou 320 km, severná (pozdĺž severného pobrežia Španielska s dĺžkou 830 km) alebo populárna francúzska trasa. Ktorú ste si vybrali?

Išla som portugalskú pobrežnú cestu, má dva varianty. Začínajú sa v Porte. Jedna trasa vedie vnútrozemím, druhá pobrežím. Rozdiel je, že keď prídete do mesta Caminha na portugalsko-španielskych hraniciach, tam sa môžete rozhodnúť, či pôjdete oficiálnou trasou vnútrozemím alebo si sa preplavíte loďou cez rieku Minho a pokračujete pobrežím Atlantiku. Ja som išla tento rok práve popri oceáne a trasu som si ešte predĺžila do mestečka Muxía a potom až do Fisterry.

Koľko kilometrov ste prešli a kde ste spali?

Prvý rok som prešla 280 kilometrov a teraz aj s tým predĺžením trasy to bolo 410 kilometrov za 19 dní. Denne som podľa podmienok a okolností prešla od 19 do 30 km. Na trase je vybudovaná dobrá infraštruktúra. Človek má viacero možností. K dispozícii je ubytovanie pre pútnikov (albergue), ktorí sa na ubytovanie a registráciu musia preukázať preukazom pútnika (credencial), do ktorého sa po ceste zbierajú pečiatky. Najlacnejšie sú verejné ubytovania, kde stojí jedna noc 10 až 15 eur a spíte samozrejme s viacerými pútnikmi v jednej izbe, potrebujete aj vlastný spacák a uterák. Prestravovali sme sa tiež po ceste, aj obchodíky ponúkali varené jedlá ako rôzne šaláty, polievky či pečené kurča. Dokonca tam boli aj samoobslužné bary, kde sa dalo kúpiť občerstvenie.

Tento rok ste sa na cestu vybrali sama, predtým ste boli vo dvojici. Prinieslo to so sebou nejaké úskalia či obavy?

Tie očakávania neboli žiadne, už som vedela, do čoho idem. Na ceste nie ste nikdy sami, cítite podporu spolupútnikov, evidujete sa navzájom, zdravíte sa, prehodíte medzi sebou pár slov. Cítila som aj podporu miestnych ľudí, z balkóna alebo z auta kričali: „šťastnú cestu“, alebo aj predavačka v obchode mi zaželala, nech sa mi dobre kráča. Ľudia tým žijú, nemajú problém sa pristaviť a opýtať sa, či je všetko v poriadku.

Vnímate ten rozdiel v prístupe ľudí a dostupnosti potrebnej turistickej infraštruktúry v Portugalsku či Španielsku a u nás?

Je to rozdiel. Na Slovensku je napríklad na niektorých miestach problém s ubytovaním na jednu noc, nechcú to robiť. Ale zase stretli sme sa aj u nás s milým prístupom a ochotou, pani nás ubytovala na záhrade. Rozdiel cítiť už len v tom, keď človek zájde k susedom do Čiech, aj strava je tam v hostincoch dostupnejšia ako u nás. Na druhej strane, v Španielsku si treba dávať pozor na siestu, lebo popoludní tam boli obchody zatvorené aj niekoľko hodín, takže človek si nákup musel naplánovať aj podľa toho.

Cestu ste absolvovali v júli, nebolo príliš horúco?

Bolo teplo, samozrejme. Ja som aj kvôli tomu vyrážala ráno, vstávala som ráno o piatej a o šiestej som už bola na ceste. Určite pri pobreží bola lepšia mikroklíma vďaka Atlantickému oceánu. Slnko však bolo intenzívne, cesty boli bez tieňa, ale napríklad sa dali využiť sprchy na plážach v letoviskách, lebo aj cez také miesta človek putuje.

Stovky kilometrov putovať sama, vyžaduje si to určite aj to správne psychické nastavenie. Boli ste na seba na konci cesty viac hrdá?

Áno, som, keď som v rukách držala všetky certifikáty, tak som si pomyslela, že som na ne viac hrdá ako na vysokoškolský diplom (úsmev). Bol to určite osobný posun, že som to dokázala. Na konci cesty sú strašne silné emócie, ja som plakala, kde som prišla. Keď držíte v rukách certifikáty a uvedomíte si, že to už máte za sebou, je to hlboký, ťažko opísateľný pocit.

Nebol problém sa dorozumieť?

S angličtinou nebol problém, ale prekladač fungoval bez problémov, aj keď som bola v malých dedinkách. Po španielsky mi vystačili pozdravy ako Hola!, Buenos dias, a poďakovanie gracias. Miestni starší ľudia sa častokrát chceli aj dlhšie porozprávať.

Je trasa dobre značená?

Áno, je to bez problémov, základným poznávacím znamením je žltá šípka, buď namaľovaná na stene alebo inde v prírode. Nestratila som sa ani raz.  V Galícii boli ikonické kamenné pätníky aj s kilometrami, ktoré ešte zostávajú do cieľa.

Zostali Vám v spomienkach možno aj nejakí spolupútnici, mali ste s nimi zážitok? 

Raz ma pred lesom čakalo dievča, či neprejdeme spolu cez les. Ráno bola ešte tma, slnko tam vychádza neskôr. Zarozprávali sme sa a odrazu sa ma opýtala, či nepoznám Žilinu, pretože je priateľ začal hrať za tamojší futbalový klub. Vypytovala sa na krajinu, počasie, na mesto, to bolo zaujímavé. Milé bolo, aj keď som niekoho po dlhšej dobe stretla, tam sa míňate s ľuďmi niekedy aj šesťkrát za deň, potom sa nevidíte niekoľko dní a potom na seba znova natrafíte a vítate sa ako najlepší priatelia.

Pútnici sú rôznorodí, aj vekom, vzdelaním či dôvodmi, pre ktoré sa rozhodli vybrať na cestu, aká bola Vaša skúsenosť?

Čo sa týka vekového zloženia, je to pestré. Videla som tam od rodín s malými deťmi až po najstarších, napríklad som stretávala belgický pár, mohli mať aj viac ako sedemdesiat rokov. Chodili aj väčšie partie, ale tento rok bol enormný nárast sólo pútnikov. Asi je to tou dobou, že si potrebujeme prevetrať hlavy.

Zmenila Vás táto cesta?

Som určite samostatnejšia. Teraz keď niečo plánujem, necítim sa odkázaná na druhých, nastavila som sa tak, že keď už som prešla toto, tak prejdem aj iné. Teraz už plánujem cestu na budúci rok, chystám sa prejsť francúzsku trasu s dĺžkou takmer 800 kilometrov, už mám kúpenú aj letenku.

Čo bolo pre Vás najkrajším zážitkom? Bola to príroda, krajina alebo samotný pocit na konci?

Asi príroda a krajina ako taká. Dedinky, kultúra, miesta, ktorými človek prechádza. Kvitnúce hortenzie, krásne výhľady, radosť sa pozerať. Páčil sa mi však aj ten pocit voľnosti, keď sa dostanete do bodu, že neriešite nič, iba tú denno-dennú jednoduchosť a základné potreby, kde budem spať, čo budem jesť. Potom si uvedomíme, že nad niektorými vecami sa trápime úplne zbytočne.

Ďakujem za rozhovor a želám veľa príjemných zážitkov v ďalšom putovaní!

(mdeb)
Foto: Zuzana Miklíková