Žiarsky karate klub oslávil v novembri 50. výročie svojho vzniku 

Karate Klub MŠK je jeden z najstarších klubov karate na Slovensku, prezradil nám v exkluzívnom rozhovore prezident klubu Ľubomír Striežovský, ktorý pri tejto príležitosti poskytol pre naše Mestské noviny rozhovor. 

Ľubomír Striežovský pôsobil v klube najskôr ako pretekár, potom ako tréner, ktorým je i v súčasnosti. V roku 2023 prebral po zosnulom otcovi Ľubomírovi Striežovskom st. aj pozíciu prezidenta klubu. Koncom novembra Karate klub MŠK v Žiari nad Hronom oslávil úctyhodných 50 rokov od svojho založenia na slávnostnom gala večeri, ktorý sa konal 28. novembra 2024 v divadelnej sále MsKC v Žiari nad Hronom. V tento večer v klube ocenili tých, ktorí stáli pri zrode karate v Žiari, ale aj tých najúspešnejších, medzi nimi i prvých medailistov z Európy, chlapcov, dievčatá, i prvú pretekárku. Ako nám v rozhovore prezradil prezident klubu Ľubomír Striežovský, história karate v Žiari je veľmi bohatá a niektoré úseky museli vynechať, i tak si zaspomínali na to najdôležitejšie – na všetky zlomové situácie, ktorými si žiarsky karate klub desiatkami rokov prešiel.

Ľubomír, ako ste sa dostali ku karate? Aké boli vaše začiatky ako pretekára a neskôr, ako trénera? 

Na karate ma ako desaťročného prihlásil môj otec a odvtedy pôsobím v klube až dodnes, ako tréner. Trénerský kurz som si robil, keď som mal 18 rokov. Trénovať som začal, keď som šiel na vysokú školu do Banskej Bystrice, kde som pôsobil v TOP karate klube, no stále som bol v kontakte so žiarskym klubom, v ktorom som pár rokov pôsobil ako pretekár. Keď som chodil na víkendy zo školy domov, trénoval som po víkendoch skupinku detí, ktoré zostali nezaradené. Už vtedy som priniesol nové trendy v karate z Bystrice. My sme vtedy v Žiari robili skôr také tradičné karate, nie športové. A vtedy sa začali moje prvé trénerské skúsenosti, ale len okrajovo. Stále som bol pretekár, chodil som na vysokú školu. Ako tréner na plný úväzok som začal pôsobiť až po návrate z vysokej školy, po vojenčine, kedy som prestal robiť súťažné karate. Keďže partia v klube bola veľmi dobrá, mali sme rodinný vzťah, tak som v klube zostal dodnes, spolu s Vladkom Neudekerom.  

Žiarsky karate klub oslávil v novembri 50. výročie. Môžeme tým povedať, že sa radíte k najstarším karate klubom na Slovensku?

Dá sa to aj tak povedať, pretože karate na Slovensku začalo vznikať okolo roku 1970 v rámci Bratislavy, kde sa začali tvoriť kluby pod názvom Slávia. Prvý mimobratislavský klub na Slovensku vznikol vo Zvolene – Slávia Zvolen. Keďže to bolo blízko pri Žiari, tak tam začali chodiť Žiarčania na tréningy a v roku 1974 založili pán Dubovský a pán Masaryk karate klub i v Žiari, teda rok po tom, čo vznikol prvý mimobratislavský klub, takže môžeme povedať, že sme jeden z prvých klubov založených na Slovensku. Zachytili sme vstup karate na Slovenský šport a tá história je naozaj bohatá. Klub má 50 rokov a ja v ňom pôsobím 40. Karate zo začiatku nebolo uznané ako šport, takže bolo ťažko vybaviť telocvičňu. Čo viem, trénovalo sa po pivniciach a kadejakých iných priestoroch. Ja keď som v 10. rokoch začal cvičiť, tréningy sme mávali na 1. Základnej škole o 20.-tej hodine večer. Boli sme niekde na pokraji záujmu a preto sa deti do karate brali až od 10. rokov. Skôr sa s karate nedalo začať, no postupne sa to zlepšovalo. Na začiatku karate nebolo začlenené v nejakej športovej národnej organizácii, potom sme chvíľku boli pod československým zväzom juda a až potom sa vytvoril Československý zväz karate, v rámci ktorého bol Slovenský zväz karate. 

Aké boli vaše pocity, počas oslavného galavečera pri príležitosti 50. výročia klubu?

Ja som si to celé uvedomil veľmi neskoro, lebo sme to pripravovali možno tak pol roka, stretávali sme sa raz-dvakrát týždenne. My sme si na Vladka Neudekera pripravili prekvapenie - dostal zo Slovenského zväzu karate čestný tretí Dan, čo je technický stupeň a odovzdal mu ho sám prezident zväzu Daniel Líška. A vtedy ja som si tak uvedomil, že služobne v klube som po Vladkovi Neudekerovi a Tonkovi Urblíkovi tretí najstarší (smiech). Boli tam veľké emócie. Jednak sme už boli z toho unavení z toho celého chystania. Dve hodiny pred tým, ako sa to malo spustiť, tak nič nám nefungovalo, videá nám nešli, iba zvuk išiel, premietačka nemala diaľkové, museli sme to cez veľký rebrík spúšťať, ľudia nám zrazu vyvolávali, ako budú meškať alebo neprídu. Nakoniec však všetci prišli a všetko dobre bolo. Ja som mal napríklad príhovor pripravený spamäti, ale pre istotu som si ho spísal a dobre som spravil. Mňa tak vyplo, ako začali tie úvodné videá, detičky, keď vystupovali, tak ma to tak rozľútostilo, tak som si povedal, že ja snáď toto nedám (smiech). Toto so mnou zamávalo, hlavne tá emócia a to, ako sa to tam všetko spolu stretlo, bolo to pre mňa veľmi emotívne. Na druhej strane som zas veľmi rád, že už máme po tom, že sa to podarilo a dúfame, že o desať rokov tu budeme mať nejakých mladých, ktorí to už urobia za nás (smiech).