Žiarsky karate klub oslávil v novembri 50. výročie svojho vzniku 

Karate Klub MŠK je jeden z najstarších klubov karate na Slovensku, prezradil nám v exkluzívnom rozhovore prezident klubu Ľubomír Striežovský, ktorý pri tejto príležitosti poskytol pre naše Mestské noviny rozhovor. 

Ľubomír Striežovský pôsobil v klube najskôr ako pretekár, potom ako tréner, ktorým je i v súčasnosti. V roku 2023 prebral po zosnulom otcovi Ľubomírovi Striežovskom st. aj pozíciu prezidenta klubu. Koncom novembra Karate klub MŠK v Žiari nad Hronom oslávil úctyhodných 50 rokov od svojho založenia na slávnostnom gala večeri, ktorý sa konal 28. novembra 2024 v divadelnej sále MsKC v Žiari nad Hronom. V tento večer v klube ocenili tých, ktorí stáli pri zrode karate v Žiari, ale aj tých najúspešnejších, medzi nimi i prvých medailistov z Európy, chlapcov, dievčatá, i prvú pretekárku. Ako nám v rozhovore prezradil prezident klubu Ľubomír Striežovský, história karate v Žiari je veľmi bohatá a niektoré úseky museli vynechať, i tak si zaspomínali na to najdôležitejšie – na všetky zlomové situácie, ktorými si žiarsky karate klub desiatkami rokov prešiel.

Ľubomír, ako ste sa dostali ku karate? Aké boli vaše začiatky ako pretekára a neskôr, ako trénera? 

Na karate ma ako desaťročného prihlásil môj otec a odvtedy pôsobím v klube až dodnes, ako tréner. Trénerský kurz som si robil, keď som mal 18 rokov. Trénovať som začal, keď som šiel na vysokú školu do Banskej Bystrice, kde som pôsobil v TOP karate klube, no stále som bol v kontakte so žiarskym klubom, v ktorom som pár rokov pôsobil ako pretekár. Keď som chodil na víkendy zo školy domov, trénoval som po víkendoch skupinku detí, ktoré zostali nezaradené. Už vtedy som priniesol nové trendy v karate z Bystrice. My sme vtedy v Žiari robili skôr také tradičné karate, nie športové. A vtedy sa začali moje prvé trénerské skúsenosti, ale len okrajovo. Stále som bol pretekár, chodil som na vysokú školu. Ako tréner na plný úväzok som začal pôsobiť až po návrate z vysokej školy, po vojenčine, kedy som prestal robiť súťažné karate. Keďže partia v klube bola veľmi dobrá, mali sme rodinný vzťah, tak som v klube zostal dodnes, spolu s Vladkom Neudekerom.  

Žiarsky karate klub oslávil v novembri 50. výročie. Môžeme tým povedať, že sa radíte k najstarším karate klubom na Slovensku?

Dá sa to aj tak povedať, pretože karate na Slovensku začalo vznikať okolo roku 1970 v rámci Bratislavy, kde sa začali tvoriť kluby pod názvom Slávia. Prvý mimobratislavský klub na Slovensku vznikol vo Zvolene – Slávia Zvolen. Keďže to bolo blízko pri Žiari, tak tam začali chodiť Žiarčania na tréningy a v roku 1974 založili pán Dubovský a pán Masaryk karate klub i v Žiari, teda rok po tom, čo vznikol prvý mimobratislavský klub, takže môžeme povedať, že sme jeden z prvých klubov založených na Slovensku. Zachytili sme vstup karate na Slovenský šport a tá história je naozaj bohatá. Klub má 50 rokov a ja v ňom pôsobím 40. Karate zo začiatku nebolo uznané ako šport, takže bolo ťažko vybaviť telocvičňu. Čo viem, trénovalo sa po pivniciach a kadejakých iných priestoroch. Ja keď som v 10. rokoch začal cvičiť, tréningy sme mávali na 1. Základnej škole o 20.-tej hodine večer. Boli sme niekde na pokraji záujmu a preto sa deti do karate brali až od 10. rokov. Skôr sa s karate nedalo začať, no postupne sa to zlepšovalo. Na začiatku karate nebolo začlenené v nejakej športovej národnej organizácii, potom sme chvíľku boli pod československým zväzom juda a až potom sa vytvoril Československý zväz karate, v rámci ktorého bol Slovenský zväz karate. 

Aké boli vaše pocity, počas oslavného galavečera pri príležitosti 50. výročia klubu?

Ja som si to celé uvedomil veľmi neskoro, lebo sme to pripravovali možno tak pol roka, stretávali sme sa raz-dvakrát týždenne. My sme si na Vladka Neudekera pripravili prekvapenie - dostal zo Slovenského zväzu karate čestný tretí Dan, čo je technický stupeň a odovzdal mu ho sám prezident zväzu Daniel Líška. A vtedy ja som si tak uvedomil, že služobne v klube som po Vladkovi Neudekerovi a Tonkovi Urblíkovi tretí najstarší (smiech). Boli tam veľké emócie. Jednak sme už boli z toho unavení z toho celého chystania. Dve hodiny pred tým, ako sa to malo spustiť, tak nič nám nefungovalo, videá nám nešli, iba zvuk išiel, premietačka nemala diaľkové, museli sme to cez veľký rebrík spúšťať, ľudia nám zrazu vyvolávali, ako budú meškať alebo neprídu. Nakoniec však všetci prišli a všetko dobre bolo. Ja som mal napríklad príhovor pripravený spamäti, ale pre istotu som si ho spísal a dobre som spravil. Mňa tak vyplo, ako začali tie úvodné videá, detičky, keď vystupovali, tak ma to tak rozľútostilo, tak som si povedal, že ja snáď toto nedám (smiech). Toto so mnou zamávalo, hlavne tá emócia a to, ako sa to tam všetko spolu stretlo, bolo to pre mňa veľmi emotívne. Na druhej strane som zas veľmi rád, že už máme po tom, že sa to podarilo a dúfame, že o desať rokov tu budeme mať nejakých mladých, ktorí to už urobia za nás (smiech).

Ako to aktuálne vyzerá s karate v Žiari nad Hronom? Aké druhy karate sa tu cvičia a od akého veku sa môžu deti prihlásiť, súťažiť?

Karate sa dá cvičiť troma spôsobmi. Prvým je rekreačné, to cvičia deti pre pohyb. Potom je súťažné, to je pre mňa najzaujímavejšia časť a potom je tradičné karate. Tradiční karatisti stále tvrdia, že karate nie je šport, že je to bojové umenie, ale ja si zas myslím, že keby nebolo športom, tak by sa tak nerozšírilo po svete a nemalo toľko priaznivcov. U nás v klube cvičíme všetky tri formy – máme aj tradičné, hlavne súťažné a zbytok, čo sa nezaradí do týchto dvoch skupín, tak to sú deti, ktoré ešte nesúťažia a trénujú rekreačne.  Keďže vekový priemer sa od 10-tich rokov postupne znižoval, teraz máme aj škôlkarov. Medzi prvými škôlkarmi bol u nás napríklad Šimon Sečkár, dovtedy sme brávali deti od 6. – 7. rokov, no mali sme aj 4-ročné dieťa. Samozrejme, že pri takýchto deťoch je to na inej úrovni, je to skôr taká pohybová príprava s prvkami karate. 

Čo sa súťaženia týka, aktuálne je to v stave, že súťaže karate sú od 5 rokov. Päťročné deti majú agility, to je taká prekážková dráha, bežia načas a majú cvičenie kata. Od 6 rokov majú deti aj zápas. Dnes už majú deti na nohách, rukách, trupe chrániče, aj suspenzory. Chrániče sú mäkšie, bezpečnejšie. Keď sa ide von na súťaže cez WKF – svetovú federáciu karate, tak tam musia mať deti do 14 rokov aj prilby. Naozaj, to karate je teraz bezpečné, zranenia sú, ale nie je ich toľko, ako za mojich čias, keď som ja ako dieťa súťažil. 

Aký je záujem detí o karate v Žiari?

My sme mali záujem stále, nerobili sme nejaký obrovský nábor, my sme na sociálnej sieti dali vedieť, že otvárame nábor v septembri. Keď sme začínali so škôlkami, tak som obehal škôlky a dal som tam letáčiky, pretože to bolo niečo nové, to sme potrebovali dať vedieť ľuďom, ale nám keď tak pribudne možno 20 detí na nábore, tak to je taký dobrý nábor, možnože je trošku viac, lebo máme nábor aj v Hliníku nad Hronom, aj v Žiari, len tá prípravka. Niekto tam ide s inými predstavami ako to karate skutočne je, čiže v prípravke je potom aj nejaký ten odliv alebo to karate nenaplnilo to, čo očakávali. Takže potom prídu aj prvé skúšky a nie každý to zvládne. Nám chodí veľa detí, kde skúšali taký šport, že sú príliš hyperaktívne. Tiež si pamätám, keď k nám prišiel chlapček s nadváhou, maminka hovorila, že ona nechce, aby pretekal, len aby sa hýbal. Tímové športy preňho neboli, a u nás bol nakoniec majster kraja. Našiel si to svoje, pretože karate je o šikovnosti, ale je aj o hlave, to je možno každý šport, ale keď to zoberiem na karate, že tá pohybová zdatnosť sa dá niekedy vykryť tou taktikou a hlavne pri tých maličkých deťoch. Čím sú starší, tak nestačí taktika, ale musia aj niečo vedieť. 

Koľko členov, karatistov je aktuálne v Karate klube MŠK v Žiari nad Hronom?

Členov máme do 90, keď to rátam aj s trénermi. Trénujeme okrem Žiaru aj v Hliníku nad Hronom, takže máme také dve sídla a tých pretekárov máme možno 30 - 40. Máme tradičné karate, tam cvičíme, máme tam pani, ktorá má cez 60 rokov a cvičí s nami, nie je najstaršia a hlavne to na nej nevidno. Myslím, že Vladko Neudeker je najstarší, ten bude mať 70 rokov za chvíľku. On je tréner, samozrejme, pri tom trénovaní musí aj ukázať deťom niečo, takže sa hýbe. (smiech)

Aká je komplexná príprava súťažného karatistu? 

Ak sa bavíme o súťažnom karate, tak my v klube začíname dva tréningy týždenne pre prípravku, čiže tých tréningov by malo byť viacej, ale oni si doma ešte posilňujú. Keď si chcú ísť zabehať, môžu, nemusia ísť na tréning. Samozrejme, keď je špeciálna kondičná príprava, tak kondičný tréner tu má svoje opodstatnenie. My tú kondičnú prípravu riešime hlavne v lete, keď nie sú súťaže. U nás je to tak, že my máme celoročne súťaže, okrem letných prázdnin, takže súťažné obdobie je naozaj dlhé, pretože tie silové prípravy pcháme tam, kde je trošku voľnejšie. Decká majú súťaže rozbehnuté celý rok, takže s nimi cvičíme stále, celý školský rok. 

Aké sú najväčšie úspechy klubu doteraz? 

Papierovo medailovo máme majsterku Európy, to je asi taký najväčší úspech klubu, máme dve tretie miesta z Európy, tak to sú papierovo najsilnejšie výsledky. Len za posledných desať rokov sme mali 90 titulov majstra Slovenska, za tie celé roky je toho veľmi veľa, sú to stovky. My nemáme krajské súťaže, my máme otvorené súťaže, je ich veľa. Na Majstrovstvá Slovenska sa musíme kvalifikovať, buď zo Slovenského pohára alebo z regionálnych súťaží. Chodíme aj po okolí , Maďarsko, Poľsko, tých súťaží je veľa, dosť si vyberáme, reprezentanti nám chodia po celom svete, hlavne však po Európe. 

V Karate klube MŠK súťažia deti. Je tam nejaká kategória aj pre seniorov alebo ako to funguje?

My máme seniorku od 18-tich rokov, do 21 rokov je špeciálna kategória starší juniori. Oni môžu súčasne aj v mužoch štartovať, takže týchto mladších seniorov máme, je to pár pretekárov, ale celkovo na Slovensku tie seniorské kategórie sú v drvivej väčšine tvorené tými staršími juniormi. Lebo karate sa v dnešnej dobe nedá robiť profesionálne, je to skôr koníček, človek keď príde do veku, keď potrebuje zarábať peniaze, starať sa o rodinu, tak ten koníček musí ísť bokom. Ďalším problémom je, že veľa karatistov od nás odchádza v čase, keď odchádzajú na vysokú školu a po škole sa väčšina do Žiaru už nevráti. Súťažné karate sa vo svete robí do 30-ky, vek človek neoklame. Ale karate je v tomto krásne, že my cvičíme, dá sa robiť to tradičné karate. Na Okinawe, čo je kolíska karate, tam hovoria, že 70-roční karatisti sú ešte mladíci a že od 80 rokov sú to už zrelí karatisti, takže týmto sa my utešujeme (smiech). I keď, oni majú aj inú životosprávu aj nastavenie mysle, samozrejme.

Aká je úroveň detí – karatistov rokmi? Zvyšuje alebo naopak, znižuje sa? 

Ja som mal TOP skupinu, ktorá mi skončila cez koronu. To bolo také obdobie, kedy sme prípravku začali robiť, potom sa prerušila a zas sa začalo a zas prerušila. Tak sme si povedali, že nejdeme robiť prípravku. Začali sme ju robiť, až keď sa všetko naozaj poriadne rozbehlo. Tam sme zistili, že sme po dvoch rokoch nedoplnili stavy a títo moji top pretekári my postupne odchádzali, behom troch rokov. Mne 20-25 ľudí, ktorí mi nosili medaile z majstrovstiev, TOP reprezentanti, čo chodili na Majstrovstvá Európy a boli Majstri Slovenska, tak boli preč. Už je to pár rokov od korony a ešte sa nám tú dieru po nich nepodarilo zapchať. Ono to totiž chvíľku trvá, kým sa vychová taký TOP karatista. A teraz v klube vidím, že sme trošku nižšie, máme tu menej pretekárov. Ale zas, prišla nová generácia maličkých, snažíme sa s nimi pracovať a za pár rokov budú hádam aj oni takí dobrí, len to ešte bude chcieť veľa tréningov. 

Viete vy odhadnúť na dieťati, ktoré je šikovné a ktoré na to má byť dobrým karatistom?

Dá sa to. Ja sa snažím decká zobrať čím skôr na súťaž, keď len na agility, lebo tam sa ukáže, že ako to dieťa vníma súťaženie. Lebo veľa detí sa na tréningoch nesústredia a po súťaži zrazu zistia, že o čom to je a chcú tie medaile. Chcú pretekať a začnú trénovať. Niekedy zistíme, že je šikovný na tréningu, ale súťaž nie je nič pre neho, bojí sa, je tam veľa ľudí a zatne sa. Robí ďalej karate rekreačne a na súťaže nechodí. 
Niekedy príde pohybovo zdatné dieťa, ale to nie je všetko, vtedy má výhody na súťažiach. Ale ja radšej robím s deťmi, kde vidno progres. Za rok už je to oveľa lepšie. Ešte nemusí byť TOP pretekár, ale že sa zlepšuje. Lebo také talentované deti, ktoré začnú skôr vyhrávať, oni aj skôr vyhoria. 

Osobitná kapitola sú rodičia. Niekto si dieťa odloží na tréning, aby mal pokoj a niekto sa mu venuje a chodí s ním na tréningy, podporujú nás, pomáhajú v klube, vozia deti na súťaže, takže nie je to len o tom pretekárovi, ale je to aj o tých rodičoch. Musí tam byť tá spolupráca s klubom, lebo nemáme taký rozpočet, aby sme sa dokázali sami postarať. 

Čo by ste chceli odkázať rodičom alebo deťom, ktoré sa chcú prihlásiť na karate?

Treba to vyskúšať. Máme veľa detí, ktoré potom prešli na iný šport a boli v ňom úspešné, takže aj tie základy toho športu tu chytia. Veľa detí príde z iného športu ku nám, treba to vyskúšať, lebo kým to nevyskúšajú, tak nevedia. Niektorí sa boja karate a hovoria, že to nie je pre dievčatá, pritom máme viac dievčat ako chlapcov v klube. Aj pretekárov máme viacej dievčat. Dokonca tie najlepšie výsledky dosahujú dievčatá, máme ich viac. Máme samozrejme aj chlapcov šikovných, ale dievčenských úspechov je viac.

Aké sú najväčšie výhody toho, že dieťa trénuje karate?

V príhovore, ktorý som použil aj na oslave 50-ky, som spomenul citát, že karate je pre mužov, ženy, aj deti, ale nie pre lenivých. My máme chlapcov, dievčatá, starších, mladších, kadejaké zdravotné problémy a cvičia. Dá sa to aj rekreačne, cez tradičné karate, kde sme takí starší cvičenci, ktorí ideme, koľko môžeme. Pretekári, tí musia makať. Cez karate si u nás deti trénujú pozornosť, musia sa naučiť zostavu kata, tie údery majú svoje názvy. Mal som chlapca, ktorému síce na súťaži uchádzali o chlp ocenenia, no jeho matke to nevadilo. Povedala mi, že sa vraj tak zlepšil so známkami v škole, odkedy chodí na karate, že jej úplne stačí, že tam chodí, nemusí vôbec medaile nosiť, môže byť dobrý pretekár, ale pre ňu to nie je prvoradé. Vplyv karate je vidieť aj na našich vysokoškolákov, že idú na medicínu, na právo a končia školy s A-čkami, kde sú naozaj šikovní. Ono je tam taký filter, že kto tú filozofiu toho športu neprijme, tak on tam dlho nevydrží. Karatisti nie sú bitkári. Ja si skôr myslím, že karate vychováva takých tých kľudných ľudí, pripravených do života. Aj tá cieľavedomosť a taký nejaký ten harmonogram a zadelenie si úloh, povinností, na to karate deti pripravuje. 

Na čo ste vy najviac hrdí za vaše pôsobenie v karate klube MŠK v Žiari nad Hronom?

Keď ma na ulici pozdravia deti, ktoré chodili na karate a už nechodia, to je asi také najlepšie lebo sú rôzne deti, rôzni ľudia a možno učitelia to tiež tak majú. Skončí mu dieťa a ide po ulici a nepozdraví sa mu. Pre mňa je toto také super, keď sa niekto ozve a som veľmi rád, keď ma aj po čase kontaktujú a že len tak sa prihovoria, tak to som rád. Ja už to karate neberiem na tie športové výsledky. Ja ako tréner nevravím, že som zažil všetko, ale veľa sa už stalo. Chcel som mať majstra Slovenska, stalo sa, dostali sme sa na Európu, kde sme chodili pravidelne, aj medaila prišla, z MS sveta nemáme medailu – to je méta, ale už to tak nevnímam, ako kedysi. Jasné, že súťažné karate je o výsledkoch. Ja deti po súťaží nehodnotím tak, že koľkí skončili, ale aký výkon podali. Či ukázali to, čo sa naučili, alebo im ten deň nevyšiel. Pre mňa je toto dôležité, už tá medaila, to je taký bonus k tomu. 

Čo by ste chceli ako prezident zaželať klubu do budúcna?

Potrebovali by sme mladých trénerov a úplne najradšej by som bol, keby sa nám začali nejaké „decká“ vracať. Niečo sa črtá, uvidíme, ako to dopadne. Už aj Vladko Neudeker bude mať 70-ku, ale ja ho nepustím, kým zaňho nebudem mať náhradu. (smiech). Čiže želám klubu nových, mladých trénerov, plných energie.

(šov)
Foto: Karate Klub MŠK Žiar nad Hronom