Hlina je ich život až na špičky prstov

Dorota Špičková sa k práci s hlinou dostala cez svojho manžela Františka, ktorý sa keramike venuje už viac ako 40 rokov. Kedysi pracoval pre ÚĽUV a v roku 2010 mu bol dokonca udelený titul Majster ľudovoumeleckej výroby. A keďže, ako pani Dorota hovorí, mali doma dielňu a bolo občas potrebné manželovi pomôcť, tak nejako k tomuto ľudovému remeslu pričuchla aj ona.

Výroba keramiky z pálenej hliny patrí k najstaršiemu ľudovému remeslu. Na Slovensku kedysi žilo veľa šikovných majstrov, ktorých výrobky sa zachovali dodnes. V tradícii našich predkov pokračujú aj manželia František Špička a Dorota Špičková z obce Orovnica neďaleko Novej Bane. Pán František prešiel v Novej Bani pravou remeselnou školou u posledného novobanského hrnčiarskeho majstra Jána Schniera ako tovariš u svojho majstra. Pani Dorota sa k hline dostala cez svojho manžela, keď mu pomáhala v keramickej dielni. Dnes spolu tvoria, fantazírujú a vymýšľajú, čo všetko sa dá z hliny vykúzliť. Spod rúk pána Františka vychádza na svet dekoratívna keramika, točená na kruhu, v ktorej sa spájajú prvky tradičnej novobanskej, pukanskej a brežskej keramiky s vlastným výtvarným cítením a fantáziou. Rukopisom pani Doroty je tvorba z ruky a spájanie rôznofarebných hlín. Obaja síce robia rozdielne výrobky, ale s rovnako veľkým zanietením.

„Necítim sa byť ľudovým remeselníkom. Som skôr amatér,“ hovorí skromne na úvod pani Dorota, ktorá kedysi učila na strednej škole: „Ale keďže sme mali doma dielňu, tak som sa k práci s hlinou dostala, lebo sem-tam bolo treba pomôcť. Ale vtedy to bola skôr z núdze cnosť, nejako zvlášť ma táto práca nenadchýnala.“

S pribúdajúcim vekom sa jej vzťah k hline zmenil. Keď ostala na dôchodku, začala chodiť do dielne častejšie a zistila, že ju táto práca nesmierne baví a napĺňa, a tak začala tvoriť. „Takže keramike sa venujeme už obidvaja s manželom, ale každý robí niečo iné. Manžel sa venuje tradičnej tvorbe, respektíve motívy čerpá od starých majstrov hlavne z oblasti Novej Bane a okolia. A zaujala ho aj takzvaná belujská keramika, jedinečná svojim bohatým dekorom, ktorý sa nenájde v žiadnej inej lokalite na Slovensku. Mňa zasa pritiahla technika spájania rôznofarebných hlín. Touto technikou sa dajú vyskladať neskutočné obrazce, vytvárať zaujímavé farebné kombinácie  a niekedy ani neviete, aký bude konečný efekt,“ približuje pani Dorota svoju  tvorbu a ako podotýka: „Využívam to pri výrobe úžitkových aj dekoratívnych predmetov, ako sú misky, tácky či dózy, ale aj pri výrobe šperkov ako prívesky a náhrdelníky. Okrem toho vyrábam ešte aj drobné suveníry pre potešenie malých aj veľkých.“

Tvoríme v spoločnej dielni, ale každý si robí to svoje.

Dorota Špičková

Práca s hlinou dáva mnohým ľudovým remeselníkom veľké možnosti stvárniť svoje predstavy. Spoločnou prácou manželov sú originálne predmety a výrobky z hliny, vďaka ktorým je staré tradičné remeslo stále živé a ktoré potešia a pohladia dušu. A čo je na ich práci najťažšie? „Ťažko povedať, asi všetko,“ priznáva s úsmevom pani Dorota a vysvetľuje: „Pri spájaní rôznofarebných hlín je to práve to, aby sa dobre spojili, aby sa pri sušení neoddeľovali, a nevytvárali trhliny, ale to už zabiehame do detailov. Ťažké tiež je, hlavne v našom veku, aj vydržať pri tejto práci hodiny sedieť, respektíve stáť, a to aj v prípade, keď chrbát bolí.“

Pri peci a hline dokázal kedysi vydržať aj 14 hodín denne

Hlina je úžasný materiál. Ako dopĺňa svoju manželku pán František, je to veľmi tvárny materiál, dá sa modelovať, môžete na ňu maľovať a akokoľvek ju zdobiť. Ďalšie umenie potom robí aj samotná pec na vypaľovanie. „Mňa to tak chytilo, že som dokázal aj 14 hodín denne sedieť za kruhom,“ netají pán František a ako prezrádza, práca s hlinou ho pohltila natoľko, že soboty, nedele, počas noci, stále bol pri hline a pri peci. A aj keď je to všetko veľmi náročné, prístup k tvárnej hline bol u neho natoľko silný, že to bolo pre neho najviac. „Hlina sa musí najskôr vycentrovať, aby sa mohla dvíhať. Bez centrovania to nejde. Základom pri točení je urobiť si tzv. kachlicu a z nej sa už potom tvaruje džbánik alebo miska,“ vysvetľuje zjednodušene pán František, ktorý sa pustil aj do už spomínanej belujskej keramiky, pochádzajúcej z obce Beluj pri Banskej Štiavnici. Výrobky majú typický rukopis a dnes sa už táto keramika považuje za zaniknutú. „Pri tomto druhu keramiky sa ryje do bielej hlinky, na červený črep a potom domaľovávané. Je to dosť náročná technika, pri ktorej sa nesmiete pomýliť, lebo keby vám ušla ruka, už to všetci spoznajú. Darmo by ste to potom zatreli, aj tak by to bolo vidno. Je to náročné najmä na oči, na ruku, ale úžasná je táto keramika v tom, kde sa vzala. Podobné dekorovanie či vzory inde asi nenájdete. Oslovila ma, lebo je to naozaj majstrovská vec,“ dodáva na záver František Špička. 

Svoju tvorbu manželia Špičkovci prezentovali aj v našom meste na Vianočných trhoch v utorok 13. decembra. „Predstavili sme našu ľudovú aj modernejšiu, aj vianočnú aj obyčajnú tvorbu. Aj džbánky, hrnčeky, misky, olejové lampy, aj vianočné svietniky, betlehemy, aj drobné figúrky. Z každého rožku trošku. Sme radi, že sa pri našom stánku pristavili tí, ktorí si vážia ručnú prácu a tradície remeselných výrobkov,“ konštatuje pani Dorota. 

Niekoľko výrobkov šikovných manželov môžete nájsť aj na webovej stránke www.regionalnepulty.sk. Tento rok im bol udelený Certifikát na používanie značky Regionálny produkt Pohronie – úžitkové výrobky z hliny a šperky.

(lt)
Foto: archív DŠ.