Kniha spisovateľky Kristíny Pulišovej je nominovaná v kategórii najlepšia detská kniha

So spisovateľkou Kristínou Pulišovou sme sa rozprávali v novembri minulého roka, kedy sme vás informovali o jej knižnej novinke Raz mi jar rozprávala. Najnovšie sa mladá spisovateľka z Kremnice môže pochváliť ďalším úspechom – ďalšia detská knižka z jej pera Moncchichi (Mončiči) – príbehy o priateľstve bola nominovaná v kategórii najlepšia detská kniha v súťaži Panta Rhei Awards 2024. O tom, či knižka nakoniec prestížne ocenenie získa, môžete rozhodnúť aj vy v online hlasovaní. A to nie je všetko, hlasovaním sa zapájate do súťaže o pobyt vo Vysokých Tatrách.

Kristína Pulišová je rodená Štiavničanka, ktorá už dlhší čas žije v Kremnici, kam prišla za prácou. Pred materskou dovolenkou pracovala ako učiteľka detí so sluchovým či viacnásobným postihnutím, momentálne je na rodičovskej dovolenke so synčekom Gregorom. Písaniu sa venuje už dlhší čas, začínala s článkami na blogoch (Denník N, SME). K písaniu rozprávkových kníh, ako sama hovorí „privoňala“ až počas materskej. Debutovala vianočnou rozprávkovou knihou pre deti Vianočné zázraky, následne jej vyšla zimná rozprávková kniha Raz mi zima rozprávala. Minulý rok jej vyšli dve knihy po sebe: Moncchichi: príbehy o priateľstve a kniha Raz mi jar rozprávala, ktorá je pokračovaním tej zimnej. Práve kniha Monchcichi – príbehy o priateľstve bola nominovaná v kategórii najlepšia detská kniha v súťaži Panta Rhei Awards 2024 a môžete za ňu zahlasovať na tomto odkaze: www.pantarhei.sk/awards. Každý hlasujúci je pritom automaticky zaradený do súťaže o pobyt vo Vysokých Tatrách v hoteli Kempinski.

Kristína, vitajte u nás po druhýkrát. Naposledy sme spolu robili rozhovor ešte v novembri. A ani sme sa nenazdali a už sa spolu rozprávame o ďalšom vašom úspechu. Ako sa knižka dostala do nominácie na najlepšiu detskú knihu a čo na túto nomináciu hovoríte? 

Dlho som nepoznala kritériá, prostredníctvom ktorých sa rozhoduje o nomináciách. Nevedela som, čo presne, aký detail alebo prvok je rozhodujúci. Minule som si však prečítala informáciu, že nominácie autorov sú založené na predajnosti ich kníh, čo odráža ich popularitu a záujem čitateľov. Každopádne k nominácii pristupujem s veľkou pokorou a vďakou.  

Takže môžeme povedať, že je vaša detská knižka „Mončiči“ aktuálne jednou z najpredávanejších detských kníh? Tak to je už úspech sám o sebe, nie? Čo myslíte, prečo je tomu tak? 

Ak sa kritériá nominácií viažu na predajnosť, ktorá automaticky odráža záujem, tak zrejme áno. Veľmi ma teší tento záujem. A prečo je tomu tak? To by najlepšie vedeli posúdiť práve tí, ktorí ju kupujú, listujú, čítajú. Kniha je prekrásne ilustrovaná. O ilustrácie sa opäť postarala moja „dvorná“ ilustrátorka Radka Mončeková a svoj veľký kúsok priložil aj pán grafik. Pod odborným a hlavne ľudským vedením šikovnej šéfredaktorky Vydavateľstva Slová - Majky Lachkovičovej, bol mončičákom vdýchnutý život a kniha sa narodila.  

Prezradíte nám v skratke, o čom knižka Moncchichi – príbehy o priateľstve, je? 

Kniha je o priateľstve malej opičky Sakury a jej kamarátoch. Sakura sa narodí z malých lupienkov ružovej čerešne, ktoré vietor odveje na zelenú lúku. Na tej lúke spoznáva sebavedomého, no milého a vtipného vrabčiaka Tóna, s ktorým sa postupne učí spoznávať svet a ďalších lesných priateľov. Postavy v knihe sú dokonale personifikované, a tak majú voľný priestor na to, aby nám, ľuďom, nastavili zrkadlo.

Dokedy môžu ľudia za knihu hlasovať a čo by nastalo po tom, ak by vyhrala? 

Hlasovanie prebieha od 3. 3. 2025 do 31. 3. 2025. Keby kniha vyhrala, bol by jej zrejme pridelený titul: Slovenská kniha roka 2024 v súťaži Panta Rhei Awards 2024. Výhra by so sebou priniesla veľkú radosť pre všetkých nás, ktorí sme do nej vložili svoje srdce. Už samotná nominácia je veľkým potešením. 

Mimo rozhovoru ste mi spomenuli, že okrem písania navštevujete i rôzne besedy pre detské publikum. Viete nám povedať viac, ako také detské besedy prebiehajú? 

K detskému publiku si vždy rada nájdem čas a cestu. Chodím tam, kde ma pozývajú. Sú to materské škôlky, základné školy, špeciálne základné školy, detské domovy, či knižnice. Mám však aj iné predstavy a uvidím, či sa mi dokážu zhmotniť do reality. Chcela by som navštevovať aj deti v nemocniciach, deti ležiace na onkológii, niečo ako červeno-nosí klauni, ku ktorým som si tiež posielala motivačný list. Myslím si, že práve tieto deti potrebujú o niekoľko veľkých „naberačiek“ viac. Viac kúzelného, rozprávkového, zázračného. Mať pri svojej postieľke červeno-nosú klaunku, ktorá číta príbeh, na krídlach ktorého sa dá prenádherne lietať a zabúdať na prítomnosť, ktorá nás niekedy tak veľmi tlačí a umára. Ak by mi niekedy táto moja predstava prehupla do skutočnosti, potešilo by ma to ešte oveľa viac, ako samotná výhra či spomínaná nominácia.

Trošku som uletela otázke. Na besedách s deťmi čítame, hráme sa, smejeme, tvoríme. Robíme, čo nás napadne. A deti vedia krásne a ladne odkláňať naše dospelácke smerovanie, naše predstavy o tom, ako by to všetko malo vyzerať. Ja im väčšinou nechávam voľnú ruku, pýtam sa ich, nechávam sa stiahnuť do ich krištáľovo čistého sveta. Besedami sa aj ja aspoň na chvíľu očisťujem od dospeláckych „nerovníc“. 

Aké sú vaše ďalšie plány? Môžu sa malí i veľkí čitatelia tešiť na ďalšiu novinku z vášho pera? 

Čo sa týka mojich knižných plánov, na papieri mám už načrtnuté „leto“ (Raz mi leto rozprávalo), ako voľné pokračovanie „jari“. No a v hlave je tých plánov toľko, že sa nezmestia na papier. Krásny myšlienkový príbeh ťahám mojimi predstavami, uvidíme, kde sa rozuzlí, alebo zamotá ešte viac. 
Kristína, ďakujeme opäť za milý rozhovor a knižke Moncchichi držíme palce v hlasovaní! 

(šov)
Foto: Archív Kristíny Pulišovej