Mám svojich starkých veľmi rád

Centrum voľného času v Žiari nad Hronom tento rok už osemnástykrát vyhlásilo literárno-výtvarnú súťaž Mám svojich starkých veľmi rád. Súťaž sa každoročne vyhlasuje v októbri pri príležitosti mesiaca úcty k starším. 

Napriek dlhej tradícii tejto súťaže bolo pre nás tohtoročné vyhodnotenie súťaže veľmi vzácne. Po dvoch pandemických rokoch sme 9. novembra v priestoroch CVČ mohli osobne oceniť deti za prítomnosti ich starých rodičov, rodičov a pedagógov. 

Náročné obdobie, ktoré snáď už máme za sebou, bolo pre nás všetkých výzvou a práve v neľahkých časoch si oveľa viac uvedomujeme dôležitosť a nenahraditeľnosť starých rodičov v živote dieťaťa. A aj preto chceme dať deťom priestor, aby mohli svojim starým rodičom vyjadriť vďaku a lásku prostredníctvom úprimných detských vyznaní.

Do súťaže sa v tomto roku zapojilo 13 základných škôl z okresu Žiar nad Hronom. Prihlásených bolo 289 prác žiakov. Z toho 155 prác z I. stupňa a 134 prác z II. stupňa základných škôl. Keďže bol rozhodovací proces veľmi náročný, rozhodli sme sa neudeľovať prvé, druhé a tretie miesto, ale udelili sme viaceré miesta v pásmach – zlatom, striebornom a bronzovom.

Touto cestou sa chceme úprimne poďakovať pedagógom základných škôl v našom okrese, z ktorých sa mnohí každoročne zapájajú so svojimi žiakmi do súťaže a porotkyniam, ktoré si našli čas a detské práce ohodnotili. 

CVČ

Vybrané ocenené práce

Prosba k zlatej rybke

Dedo dobrý človek bol,
v dedine Rykynčice vyrástol.
Nebránil sa žiadnemu pokroku,
ryby chytal s nami v potoku.

Rybačka je dobrá vec,
ide s nami bratranec.
Na háčiku červík visí,
dedo prvý rybu chytí.

Nebola to rybka zlatá,
bratranec padá do blata.
Dedo kričí: „Bože, môj!
Dostať ho z blata bude boj!“

Od blata je chudák celý,
dedo už výčitkám čelí.
Keď to mama zočí,
rybačka sa skončí.

Chcela by som chytiť zlatú rybičku,
vďaka nej uvidieť dedovu tváričku.
Spomienka na to bude pre mňa krásna,
držať v rukách rybičku, som šťastná.

Na rybačky s dedom spomínam,
na nebíčko pohľad upínam.
Deda mám stále v srdiečku,
preto píšem túto básničku.

Michaela Meňušová, V. B, ZŠ na Jilemnického ul., Žiar nad Hronom

Po písmenkách...

„Po písmenkách...“, takto sa začína známa pieseň. A je to naozaj tak. Každé slovo sa skladá z písmen. Stará mama, starká, babka, babina, babička. Toľko písmen. No je ich stále málo, ak by som chcela vyjadriť lásku a úctu k človeku mnou milovanému.

Bytosť, ktorú asi stvoril niekto veľký. On sám jej prepožičal ohromnú moc, silu a odvahu. Daroval  jej  oči, aby boli bránou do jej láskavej duše, skrášlil ju šedinami, aby každý videl, koľko múdrosti v sebe nosí. Veď v šedinách sa odráža múdrosť a skúsenosť. Dal jej srdce, v ktorom ukýva veľké dary. Neviem, ako to dokáže, všetko dáva zadarmo, všetko vždy rozdá a pritom neustále plným priehrštím ponúka. Obdaroval ju mozoľnatými dlaňami, ktorými ma hladí a láskavo ich spína k modlitbe za všetkých. Nielen za tých dobrých. Trpezlivo vysvetľuje, nekarhá, všetko v pokore prijíma a stonásobne vracia. Nekričí, ale milujúcim, vľúdnym hlasom želá: „Krásne ráno, dobrý deň, pokojnú noc.“ Nestojí na výslní, ale slnko na ňu svieti tými najkrajšími lúčmi. Aj tie najobyčajnejšie šaty, koľkokrát i zástera so záplatou pri vrecku, vyzerajú na nej ako sviatočná róba kráľovien. Ťažké, unavené nohy sú ľahšie ako najjemnejšie páperie, veď zvíťazili v toľkých maratónoch života. 

Raz v lete som videla úžasnú vec. Nikdy na to nezabudnem a vždy sa bude spájať so spomienkami na moju babinu, lebo toto sú moje písmenká, z ktorých som poskladala meno pre moju ňu. Bol slnečný deň, ako každý počas tohtoročného leta a búrka, ktorá prišla, nebola ničím iná ako ostatné. Hlučná, krátka a svet okolo opäť prahne po vode. Babinu búrka zastihla v záhradke pri kvetoch a hoc padali ťažké kvapky chladného dažďa, na jej postriebrené vlasy spadlo iba pár. Akoby tie kvapky chceli pohladiť jej červené rozpálené líca ako rosa, ktorá osvieži. A potom vyšla dúha, sťa by vychádzala priamo zo srdca tohto človeka. Rozsvietila jej obraz ako svätojánska muška, keď zažne svoj lampášik.

Občas vidím babinu sedieť učupenú v tichu a samote. Jej ruky vyzerajú ako krídla vtákov. Slabé, unavené. Vedia, že pred sebou majú dlhý let, let na konci leta. Vedia, že musia letieť, ale netušia, či  to ešte zvládnu. Tohto sa bojím i ja, lebo veď zima je dlhá a nik z nás ani len netuší, či unavené krídla dokážu lietať ešte aspoň jedno leto. Či to pre mňa ešte dokážu. „Babinka, veľmi by som si to želala!“

Eva Sivoková, VIII. Trieda, ZŠ Trnavá Hora

Emília Lavircová, 7.A, ZŠ Ul. M. R. Štefánika, Žiar nad Hronom

Jadranka Človiečiková, Špeciálna Základná škola, Žiar nad Hronom