Tak píšem ja: Jerguš Kúš

Treticu ocenených amatérskych autorov v súťaži Tak píšem ja, ktorú organizuje žiarske Pohronské osvetové stredisko, uzatvára Jerguš Kúš. V kategórii próza autorov nad 20 rokov získal 3. miesto.

Jerguš Kúš nepravidelne píše už pätnásť rokov. „Nikdy si neplánujem, že idem písať," vysvetľuje a dodáva: „Ale keď sa niečo udeje, nejaký pretlak emócií, tak sa z nich musím vypísať. Najčastejšie preto píšem práve o tom, čo som videl, zažil, o skutočných veciach. Niekedy treba danú situáciu na papieri dotvoriť, ale väčšinou to má reálny základ." Najradšej píše o ľuďoch, vykresľuje ich príbehy či charaktery. Postavy, ktoré vytvorí, v naozajstnom svete skutočne existujú (napr. barman, čo stále žerie chleba). „Tie osoby poznám, sú skutočné, ale nevedia o tom, že o nich píšem," hovorí s úsmevom. Ako však dodáva, svojej tvorbe nevie dať formu a zaradiť ju medzi prózu alebo poviedky. Jednoducho opisuje okamihy zo života, ktoré sú pre neho niečím zaujímavé. „Píšem však podľa toho, ako mi to zapasuje. Keď potrebujem písať do trojuholníka, tak je to do trojuholníka."

Divadelná hra pre deti

Niektoré Jergušove príbehy už na seba aj nadväzujú. „Sú to akési miniromány, ktoré majú určitú spojitosť, nejakú niť, ktorej sa dá pridržať. Ale dajú sa čítať aj samostatne," približuje ďalej svoju tvorbu. Keď tvorí, nemá pred sebou konkrétnu osobu, pre ktorú by príbeh písal. „Nemám ani veľkú chuť za niekým prísť, aby to prečítal a povedal k tomu niečo. Som radšej, keď sa k tomu človek dostane nejakou náhodou. Buď to niekam „zavesím" na internet a nechám to tak, nech si „to" žije vlastným životom. Ak sú na to nejaké reakcie, tak som iba rád. A ak nie sú, tak nevadí," hovorí skromne.

Ako asi každý píšuci autor, aj on by raz chcel svoju tvorbu vydať knižne. „Skôr by som však z toho chcel urobiť nejakú divadelnú hru. Raz sa to už podarilo, keď sa hralo podľa poviedky Nemám rád tieto dni. Bolo príjemné sedieť a pozerať sa na to. Voľné prostredie, nič naškrobené, nič zvláštne. Videl som ľudí, ktorí „mali" moje slová a posúvali ich takýmto spôsobom ďalej a určitým spôsobom si to zdramatizovali." Divadelnú hru, ktorú by najbližšie túžil napísať a následne na to ju aj predstaviť publiku, by mala byť pre deti. „Bola by na základe rozprávky, ktorú každý večer rozprávam synovi. Vždy ju však určitým spôsobom obmieňam, podľa toho, čo sa v ten deň stalo. A my si spolu vlastne ten deň takýmto spôsobom zrekapitulujeme," približuje Jerguš a spresňuje, že hra by mala dve hlavné postavy.

S nepríjemnými zážitkami sa popasuje s humorom

Keď Jerguš niečo napíše, nerád to prerába. „Vo svojej tvorbe sa snažím radšej menším počtom slov vystihnúť podstatu. Pri hre so slovami sa nezameriavam na konkrétny literárny tvar, ale nechávam to plynúť. Keďže si ani neplánujem kedy, ako a čo písať, ale je to skôr spontánne ako reakcia na okolie. Tento pretlak emócií dostane priestor na papier a nech to už vyzerá ako chce, do úprav sa nepúšťam. V poslednom období, približne odvtedy ako sa mám bohovo, sa spolieham na to„ že veci sa dejú... na to." Každý berie život inak. Ale keď sa stane niečo, čo sa ho bytostne dotýka, napríklad smrť blízkeho človeka, zamilovanie sa, alebo niečo, čo ho naozaj nejakým spôsobom zasiahne, tak vtedy má chuť sa vypísať z pocitov. Píše pritom večer i cez deň, keď má čas. Keď ho niečo napadne, musí to hneď niekam zapísať, poznačiť, inak by to zabudol. „Možno by som mal viacej napísaného, kebyže nie som lenivý a vždy si myšlienku zaznamenám. Mám aj notes na takéto príležitosti, no stále je prázdny, ešte som si tam nestihol nič zaznamenať," hovorí s úsmevom a podotýka, že by sa chcel niekedy zobudiť ráno o pol tretej a zaznačiť si myšlienku, čo sa však zatiaľ ešte nestalo.