Talentovaná maliarka Marcela (44) si splnila sen o vlastnej výstave: Jej hra s farbami ľudí fascinuje

Od júla do konca septembra mohla verejnosť zažiť jedinečnú výstavu Hranie sa s farbami, ktorá sa konala v priestoroch Pohronského osvetového strediska. Autorkou výstavy je Žiarčanka Marcela Kösegiová. Amatérska maliarka od detstva trpí epilepsiou, ktorá vo veľkej miere ovplyvnila celý jej život. V maľovaní našla nielen hobby, ale aj radosť a zmysel života. Preto neskrývala radosť, keď sa jej sen o vlastnej výstave pretavil do skutočnosti a obrazy, ktoré donedávna maľovala len pre vlastnú potrebu, uzrela aj verejnosť.

Pár slov o autorke výstavy

Marcela alebo Maca, ako sa necháva rada oslovovať, sa narodila v Žiari nad Hronom, tu navštevovala aj základnú školu a žije tu dodnes. Strednú školu (učilište) absolvovala v Banskej Bystrici.

Už v detstve u Maci nastal zvrat v zdravotnom stave, následkom čoho strávila veľké množstvo času v nemocniciach, či v liečebných zariadeniach. Počas týchto pobytov si chvíle krátila najskôr vymaľovávaním maľovaniek, neskôr začala kresliť a maľovať sama. Jej obľúbenou technikou bola maľba pastelom, ktorá jej umožnila používať širokú škálu farieb a tak začala tvoriť svoje prvé abstraktné maľby. Neskôr sa preorientovala na čierno-bielu techniku. 

Po rokoch samovzdelávania začala Maca navštevovať Základnú umeleckú školu, konkrétne výtvarný odbor, kde sa zoznámila s akrylovými farbami, stále to bola hra farieb. Zúčastnila sa niekoľkých súťaží pre neprofesionálnych výtvarníkov v regióne. Ako aj tvorivých dielní v Pohronskom osvetovom stredisku. Najvýznamnejšie ocenenie získala v roku 2018, a to čestné uznanie na celoštátnej súťaži a výstave neprofesionálnej tvorby Výtvarné spektrum. Hra s farbami jej neprináša len potešenie z ocenenia, ale hlavne radosť a spokojnosť, keď svojou intuitívnou tvorbou robí radosť iným.

Keď dostala prvý záchvat, rodičom sa zrútil svet

Marcela sa rozhovoru do našich novín zúčastnila spoločne s mamou Valikou. Na deň, kedy ako osemročné dieťa dostala svoj prvý záchvat, podľa nej nikdy nezabudnú. Keď rodičom vtedy ešte malého dievčaťa lekári oznámili, že ide o epilepsiu, zrútil sa im svet. „Sú rôzni ľudia s epilepsiou. Niektorí k nej majú pridružených množstvo iných diagnóz. Sami sme to videli, keď sme s Marcelkou absolvovali pobyty epileptikov,“ začína rozprávanie Valika. Podľa jej slov je pre každého rodiča akákoľvek diagnóza u dieťaťa hrozná a keď vidí, že mnohí epileptici sú na tom oveľa horšie ako jej dcéra, je vďačná aspoň za stav, v akom sa Maca momentálne nachádza. 

„Maca má centrum epileptických záchvatov, ktoré postihlo vnímanie zvuku, hlások, preto má problém rozprávať aj písať, ťažko sa jej vyjadruje,“ vysvetľuje Valika s tým, že sa jej dcéra aj napriek svojmu hendikepu dokáže vyjadriť, a to farbami na papieri. „Tak najlepšie vyjadrí to, čo cíti, čo má v sebe,“ dodáva Valika s tým, že mnohí ľudia, ktorí sa na jej obrazy pozrú, častokrát nechápu, ako to mohla na ten papier dať. „Ona povie, že nevie kresliť stôl, stoličku, dom, prírodu. My jej na to vždy povieme, že nie každý zas vie dať na papier to, čo ona. Kombinácia tých vzorov a farieb, to je niečo neskutočné. Takto naukladať farby. A to je to, čo ona robí,“ hovorí mama Valika s úsmevom.

Jej slová potvrdzuje aj samotná Maca, abstraktné umenie tvorí väčšinu z jej umeleckých diel. Na zoznámenie sa s farbičkami a maľovankami si spomína celkom presne. „Keď som bola malá, bavilo ma vyfarbovať maľovanky, všade som si ich brávala so sebou,“ spomína Maca a dodáva, že práve tie jej robili väčšinu času spoločnosť aj počas hospitalizácii v nemocnici. „Vždy, keď ma prišiel pozrieť niekto z rodiny, mi doniesli buď maľovanku, farbičky alebo blok.“

Na začiatku nevie, čo ide maľovať, no výsledok je fascinujúci

Tak Maca postupne prechádzala z vymaľovávania ku kresbe na papier. „Začalo ma to baviť postupne viac a viac, až som začala skúšať maľovať akrylovými a vodovými farbami. A potom ma mama prihlásila na ZUŠ na výtvarnú. Tam mi učiteľka dala plátna, na ktoré som skúšala maľovať,“ spomína na svoje prvé zoznamovanie sa s farbami, plátnom a štetcami. „Hranie sa“ s farbami bolo pre Marcelu stále zaujímavé, no uchvátila ju aj čierno-biela vzorkovaná technika, ktorú skúšala prelínať do farebnosti. „Ani neviem, ako to mám nazvať. Najskôr som si nakreslila čiary a zvýraznila ich farebne. Alebo som do nich kreslila guličky, štvorce a tie som vymaľovala. Jednu stranu na čierno, jednu stranu som nechala bielu alebo fľakatú. Stále som si vymýšľala,“ snaží sa nám opísať čaro abstraktnej maľby Maca. 

My vieme, že lepšie je raz vidieť, ako stokrát (v tomto prípade čítať), no neprestáva nás fascinovať, ako všetky tieto obrazy v Macinej hlave vznikajú. Ako tak počúvame nádejnú maliarku, pozorovať ju pri tvorbe musí byť taktiež zaujímavý proces. Do toho, ako to u Macy doma vyzerá, keď ju popadne múza, nás postupne vťahuje jej mama Valika. „Máme doma veľké kreslo. Ona si do toho kresla sadne, rozloží si asi 150 farbičiek, dá si tam dosku na papier a začne. A kým večer skončí film, tak Marcelka má papier zamaľovaný. Nikto skutočne nevie, čo tam vznikne, ako to ukončí. Ona má úžasnú predstavivosť,“ hovorí Valika. 

Do toho sa pridáva Maca, ktorá nám vysvetľuje, že má doma viac rôznych krabičiek od pasteliek. „Je to pre to, pretože v každej krabičke sú inakšie odtiene.“ Nezabúda pritom zdôrazniť, že každú farbu použije len raz. Na otázku, ako vie, že sa farba už neopakovala, pohotovo odpovedá. „Nevrátim ju späť medzi ostatné, ale musím ju trošku vysunúť, aby som vedela, že s tou farbou som už kreslila,“ vysvetľuje nám a po chvíli zhodnotí: „mám doma neskutočne veľa farbičiek. Mamina hovorí, že ich mám viac, ako je v obchode,“ smeje sa Marcelka a mama Valika súhlasne prikyvuje. „To sú investície, ktoré neľutujeme,“ usmieva sa. 

Nemusíme sa dvakrát pýtať na to, čo Marcelku ako darček poteší najviac. „Keď na Vianoce dostanem napríklad pulóver, nepoteší ma to tak, ako keď dostanem farbičky či maľovanky,“ usmieva sa Maca. Niektoré jej kupujú rodičia, niekedy si maľovanku kúpi aj sama. Ako sama hovorí, viac ju bavia vymyslené veci, nie tie, ktoré sú už dané. Maca má v obľube aj anti-stresové maľovanky, rada tiež maľuje mandaly, čím menší priestor na vymaľovanie v nej je, tým väčšia výzva pre ňu. „Ja si k tomu sadnem a vtedy aj zabudnem, koľko je hodín. Kreslím a maľujem, až potom zistím, že ma boli chrbát, lebo som už dlho sedela,“ hovorí Maca.

Návšteva ZUŠ jej otvorila dvere do súťaží

Ako sme už spomínali vyššie, amatérska maliarka navštevuje výtvarnú výchovu v Základnej umeleckej škole, kde si postupom času osvojila akrylové farby aj maľbu na plátno. Spočiatku navštevovala kurz maľovania s deťmi, ktoré si obľúbila natoľko, že im postupne, pod dohľadom učiteľky, pomáhala so správnym úchopom ceruzky či s tým, aby nemaľovali za čiaru. „Ja mám vo všeobecnosti deti veľmi rada. Preto som bola nadšená, keď ma s nimi na výtvarnej nechala učiteľka pracovať,“ spomína Maca, ktorá dnes už navštevuje výtvarnú s dospelými. Práve ZUŠ jej postupne otvárala brány k maliarskym súťažiam, až sa Maca postupne prepracovala ku vlastnej výstave. 

„Na súťaž som sa dostala za pomoci učiteľky, Janky Meliškovej, ktorá sa ma jedného dňa spýtala, čo by som povedala na to, keby som to vyskúšala. Tak som sa o tom doma porozprávala s rodičmi a spolu sme vybrali 3 - 4 obrazy, ktoré by sa do súťaže mohli hodiť,“ vysvetľuje Maca, ktorej sa s vybranými obrazmi nakoniec podarilo prebojovať s regionálnej súťaže až na krajské kolo do Banskej Bystrice. V súťaži neprofesionálnych výtvarníkov Výtvarné spektrum bola v Žiari v Osvetovom stredisku ocenená čestným uznaním, odkiaľ postúpila až do celoštátneho kola, kde dostala takisto čestné uznanie. 

Ešte pred súťažou si Maca spomenula na vtipnú udalosť, ktorá sa jej spája s jej obrazmi. „Ešte pred zaslaním obrazu do súťaže mu musíte dať názov, pomenovať, čo na obraze je. Keďže ja kreslím štýlom, že chytím farbičky alebo akrylové farby a na začiatku vôbec neviem, čo z toho bude, bolo veľmi vtipné dať mojim obrazom názvy,“ spomína maliarka a dodáva: „Keď maľujem, tak maľujem, nepremýšľam nad tým vopred. Ide to samo od seba. Preto sa aj ostatní čudujú, keď sa ma spýtajú, že čo idem maľovať, že im poviem, že neviem,“ hovorí s úsmevom. Keďže sa maľovaniu venuje takmer každý deň, zaujímalo nás, akú zbierku obrazov už doma stihla za ten čas vytvoriť. „Mám doma veľmi veľa obrazov. Môžem povedať, že sú všade, aj na skrini,“ smeje sa. Do toho sa zapája aj mama Valika. „Najviac maľuje na papier. Má aj plátna, ale nie je toho veľa, takže sa tie papiere a výkresy ľahko uskladňujú. Horšie je to už s tými plátnami, čo teraz začala, ale našli sme priestor aj pre ne,“ smeje sa.

Tešili ju pozitívne ohlasy ľudí na výstavu, ak sa niekomu jej obraz páči, nemá problém ho darovať

Vďaka nespočetnej zbierke obrazov sa prednedávnom Maci splnil sen o vlastnej výstave, ktorá, ako sme už spomínali, prebiehala od júla do septembra tohto roka a bola ukážkou toho najlepšieho z jej tvorby. S myšlienkou mať vlastnú výstavu prišiel za Macou podľa jej slov Miroslav Hric z Pohronského osvetového strediska, organizátor výstav Jarný Salón. „Miro mi navrhol, či by som nechcela robiť výstavu. Následne sa spolu s kolegyňou, Ingou Fleškovou dohodli, že si ku mne domov prídu popozerať moje obrazy a vyberú tie správne pre moju výstavu,“ vysvetľuje Maca. Slávnostným vyvrcholením výstavy bola septembrová vernisáž, na ktorú si umelkyňa prizvala rodinu a priateľov. Pozitívne ohlasy, ktoré jej po vernisáži prichádzali, ju veľmi potešili. „Nečakala som to. Ľudia ma chválili, niektorí mi dokonca písali obdivné a podporné SMS po tom, čo videli reportáž z vernisáže v regionálnej televízii,“ neskrýva nadšenie Maca, ktorú po vernisáži dokonca zastavovali ľudia a pýtali sa, kde si môžu jej obrazy zakúpiť. Ona sama hovorí že na obrazoch nechce zarábať, keď niekto prejaví záujem o jej obraz, s radosťou mu ho daruje. 

Ako sama hovorí, nerobí to pre peniaze, kreslenie jej do života prináša radosť a istú formu oddychu. Ako každý umelec, aj ona vie byť sebakritická a povedať si, kedy sa jej nedarí. „Mávam situácie, kedy sa mi nie všetko podarí. Ale mamina mi vzápätí povie, že to mám nechať tak, že to tak malo byť.“ Maca je umelec telom aj dušou, okrem kreslenia a maľovania sa vo voľnom čase rada venovala aj korálkam či vytváraniu náhrdelníkov z gombíkov. Radosť a potešenie jej robí aj stavanie lega, v tom sa vyžíva. 

To, že Maca ako neprofesionálna maliarka dostala priestor pre vlastnú výstavu, si veľmi váži. „Najskôr som si tak povedala, že mám doma veľa obrazov, tak prečo by aj druhí nemohli vidieť to, čo kreslím a maľujem, a teda, čomu sa vo voľnom čase venujem,“ dodáva.  Nás zaujíma, či má ešte nejaké sny, ktoré by si chcela splniť. „Chcela by som sa s mojou výstavou dostať aj do iných miest, aby ju videlo viac ľudí,“ hovorí s pokorou. 

Mama Valika, rovnako, ako celá rodina, sú na Macu hrdí. „Tešíme sa, že sa jej splnil sen o vlastnej výstave. Obrazy ešte donedávna maľovala pre seba, pre svoje uspokojenie, až sa naskytla príležitosť, tak sme ju využili,“ dodáva s úsmevom Valika. „Maca má neskutočne veľkú predstavivosť. Sama nevie, čo z toho vznikne, no ide to tak automaticky a prirodzene, až z toho vznikne výsledok, ktorý je fascinujúci,“ uzatvára náš rozhovor Valika. 

(šov)
Foto: Archív. M. K.