Z tanečníka raperom. Bios vytvoril jedinečný hudobný projekt, ktorý má ukázať život z oboch strán

Matej „Bios“ Škoda pôsobí v Žiari nad Hronom od roku 2009. Verejnosti, najmä mladým ľuďom, je známy ako hip-hopový tanečník. Do roku 2019 žil pre kultúru, pre tanec, robil v meste rôzne tábory, projekty s mládežou, mal svoju tanečnú školu a žil tým, čo mal rád. Na jeho tanečných projektoch vyrástli dve generácie ľudí, dnes už sú z malých šikovných tanečníkov, ktorí svoje detstvo trávili v tanečnej škole u Biosa, dospelí ľudia na vysokých školách.

Bios žil svoj sen, bol známy v žiarskej tzv. urban kultúre, ľudia ho na ulici spoznávali, zdravili. „Všetko bolo super, každý rok sme sa niekam posúvali. Veci sme na naše mesto robili pomerne vo veľkom a v pouličnej kultúre sme boli s našou tanečnou školou najväčší,“ začína svoje rozprávanie tanečník a priznáva: „V roku 2019 však prišiel pre mňa veľký pád a s ním spojené temné trojročné obdobie, kedy som odišiel do iného mesta. Tri roky som žil v tme, v depresiách a so zlými myšlienkami na smrť. Kládol som si často otázky, či má takýto život pre mňa zmysel.“ Bios sa po odchode z umeleckého života zamestnal v bežnej robote, ktorá s umením nemala nič spoločné. Ako hovorí - lebo veď účty musí platiť každý. Ale tým, že vždy bol kreatívny človek, ktorý potrebuje niečo tvoriť, ničilo ho chodiť každý deň na 12 hodín do práce a robiť stále tú istú robotu. „Nenašiel som tam proste to, čo by som potreboval. Bol som na dne a bojoval sám so sebou. To obdobie mohlo skončiť tak, že buď sa doslova rozbijem a stane sa zo mňa troska, alebo sa dokážem nejakým spôsobom nad to všetko povzniesť a začnem znova tvoriť,“ hodnotí s odstupom času.

Nespievaj! Svojím spevom všetkých odplašíš!

Nakoniec sa mu to po troch rokoch podarilo. Ale povedal si, že keď sa má vrátiť na scénu, z ktorej odišiel, potrebuje robiť niečo iné ako v minulosti. „Potreboval som si pred seba postaviť výzvu, niečo, čo som v živote nerobil a čo by ľudia povedali, že nedokážem spraviť. Zamýšľal som sa nad tým a prišiel som na to. Celý život mi ľudia hovorili, že nemám spievať, lebo všetkých odplaším, že do spevu som antitalent, nemám hlas na spievanie, neviem frázovať a tónovať. Práve preto som si povedal, že spravím pesničku,“ smeje sa dnes Bios a ako dodáva, najskôr to mala byť iba jedna pieseň. Uvažoval, hľadal myšlienku a projekt sa mu v hlave stále viac a viac rozvíjal. A to ešte skôr, ako začal reálne tvoriť. „Hovoril som si, že po trojročnom období, ktoré som mal za sebou, hudba bude najlepším prostriedkom, ako niečo povedať úprimne a na rovinu. Postupne som sa dopracoval k tomu, že urobím dve pesničky,“ približuje Bios a vysvetľuje: „Jedna bude o dobrých veciach, ako sa mi v živote darilo, ako si ľudia o mne mysleli, že som úspešný a bohatý, čo vlastne nikdy pravda nebola. Ale ľudia okolo mňa ma takto optimisticky vnímali. Veď má tanečnú školu, otvorené pobočky, darí sa mu, je úžasný... Ale potom by tu mala byť aj druhá pesnička, ktorá vyjde po tejto optimistickej. Ktorá bude viac umelecká a bude hovoriť síce o tom istom živote, ale z druhej strany. Ako som bojoval s vnútornými démonmi, ako som trpel. Cez deň som bol tanečník, v tanečnej škole som mal stovku ľudí, všetci ma poznali, kamkoľvek som sa v meste pohol. Ale potom prišiel večer, vrátil som sa domov a zrazu som zostal sám.“ A práve tieto dve piesne opisujú ten istý životný príbeh, toho istého človeka, ale z dvoch strán.

Ako Bios zdôrazňuje, všetko sa snaží robiť kvalitne, aby to pre ľudí malo zmysel po viacerých stránkach. Vedel, že nie je hudobník, skladateľ, spevák ani raper. Preto potreboval niekoho, kto mu s piesňami pomôže. „Zamýšľal som sa, kto taký je v meste naprieč hudobnou sférou, hlavne v urban kultúre. Napadlo mi, že kedysi dávno tu bola hudobná skupina Nová Komunita. Boli to chalani, ktorí mali asi ako jediní v meste, až do dnešnej doby, zmysluplné texty s hlbokými myšlienkami a presne to som ja potreboval. Oslovil som preto Michala Černaja z tejto kapely, či by mi vedel pomôcť napísať text. Ja si niečo napíšem, ale potrebujem niekoho, kto to so mnou dotvorí. Bez nejakých okolkov sa na to dal, lebo myšlienka sa mu páčila. Sadli sme si k tomu, pomáhal mi a začal ma učiť. Pol roka, od januára až do leta sme sa učili spolu rapovať. Pretože to nejde len tak, aby antitalent ako ja spravil pesničku za niekoľko dní.“

Ako dodáva Michal, aj pre neho samotného to bola výzva. „Keď mi Bios predstavil svoj projekt, hneď ma zaujala jeho myšlienka. Aj keď som súhlasil, že mu pomôžem, mal som prvotné pochybnosti, či to skutočne dokážeme zrealizovať a hlavne dotiahnuť do úspešného konca. Bolo to spôsobené tým, že som sedem rokov hudobne tápal. Pôvodne som mu mal len pomôcť s textom a byť akýsi mentor, ktorý ho naučí technicky správne rapovať. Jeho prvotnou ambíciou bolo aj to, že si skladby sám odspieva,“ hovorí s úsmevom. „Nakoniec sme sa po pár týždňoch zhodli, že refrény budem spievať ja, pretože mám v sebe predsa len trošku viac hudobného citu. Nikdy predtým som ale nespieval, takže aj pre mňa to bolo niečo nové. Môžem však povedať, že práve tento projekt sa stal pre mňa impulzom k tomu, aby som začal opäť tvoriť. Aj reakcie ľudí na moju tvorbu ma presvedčili o tom, že aj po rokoch mlčania mám stále čo povedať.“

Bios s Michalom sa tiež dohodli, že už aj keď pustia von prvú skladbu, mala by ľuďom niečo dať. Urobili k nej preto profesionálny videoklip, nahrali ju v profesionálnom štúdiu. „Dôležité pre mňa bolo, aby pieseň nebola o drogách, o autách alebo o pekných ženách, ako je to dnes moderné a ako to robí väčšina ľudí. Chceli sme ukázať, že rapová hudba sa dá robiť aj inak. Pridali sme tam nejaký funk, nech je to veselé, pozitívne,“ vracia sa k tomu, ako vznikala pieseň aj videoklip. Bios pritom môže ísť mladým ľuďom už roky príkladom, pretože nikdy v živote neholdoval alkoholu, nedroguje, nefajčí. O čom rozpráva, taký život aj v skutočnosti žije: „Držím sa toho, že tvorba je vždy osobnou výpoveďou človeka. Či je to hudba, alebo tanec. Vždy by to malo odzrkadľovať, čo daný človek robí a ako žije. Chcem byť vo svojej tvorbe úprimný. Ale keďže sa to robí pre ľudí, tak sa to trochu aj prispôsobuje, aby to počúvali, alebo sa na to pozerali. Ale stále to musí vychádzať z úprimnosti.“

Išiel s kožou na trh

Takže Bios s Michalom odprezentovali verejnosti najskôr pozitívnu skladbu a o dva týždne na to mala vyjsť aj jej opačná verzia. Bohužiaľ, natiahlo sa to až na celý polrok. Ako Bios so smiechom hovorí, vôbec to nevadí. „Skladba vyšla von po Novom roku, keď si ľudia dávajú nejaké predsavzatia a chcú meniť svoj život. Rozhodol som sa, že vtedy ja odkryjem ten svoj. Išiel som s kožou na trh s úprimnou skladbou. Veľa ľudí sa pochváli, čo sa im v živote podarilo, kde boli na dovolenke... a keď hovoria o niečom negatívnom, tak iba z časti. Čo človeka reálne vnútri trápi, to si väčšinou nechá sám pre seba a nevie o tom nikto.“

Mnoho mladých ľudí, ktorí Biosa poznajú, sa presne v jeho skladbách nájde. Nájdu paralely aj v tom dobrom, ale, bohužiaľ, aj v tom zlom. A čo by poradil Bios tým, ktorí sa dostanú do podobnej situácie ako on? Nie každý predsa vie spievať či tancovať. A netreba zabúdať, že tu nejde iba o mladých ľudí, negatívne myšlienky majú aj dospelí, ktorí chodia do práce, nebaví ich a rozmýšľajú, čo s ich životom. Je ťažké povedať niekomu, kto platí hypotéku, nechaj prácu tak a nájdi si niečo nové, lepšie. Sám Bios kedysi vystriedal niekoľko zamestnaní. Robil kuriéra či taxikára a ako priznáva, nezarábal zle. Aj tak stále premýšľal a vedel, že mu niečo chýba. „Celé roky som sa nikomu nezdôveril. Síce som dával von nejaké náznaky, ale nikomu som o tom nepovedal priamo, ani svojim najbližším. A toto robí veľa ľudí, lebo sa boja otvoriť a ja som nebol výnimka. Nechcel som byť vnímaný ako slaboch. Bál som sa, že budem na príťaž a prídem o svoju reputáciu. Dôvodov bolo mnoho. A je to úplne normálne, aj keď ľudia sa o tom boja rozprávať. Večer som v predstavách videl sám seba ako trosku, s pivom v ruke, ako kráčam popri grafitovej stene. A keď som sa do toho vcítil, tak som si povedal, že ja takto predsa nechcem skončiť. Mnohí hľadajú východisko v drogách, liekoch či alkohole. Ale to naozaj nemá zmysel. Keď je človek na dne, tak je to ten bod, od ktorého sa dá odraziť rôznymi smermi. Ale keď si v depresiách, nechceš so sebou nič robiť, nechceš si pomôcť, nedokážeš to. Aj ja som sa mnoho krát snažil, ale neúspešne. Je to klišé, ale nesmieš to proste nikdy vzdať. Mňa z temnoty po troch rokoch vytiahlo práve to, že v kútiku duše som mal myšlienku, že som mladý, chcem ešte niečo dosiahnuť. Preto, keď som bol na dne, postavil som si výzvu, že idem urobiť niečo, čo by nikto nikdy, ani ja sám, nepovedal, že to dokážem. A keďže som to spravil, nakoplo ma to, dokázal som si, že mám ešte nejakú hodnotu, som niečoho schopný. Mentalita sa mi otočila, sebavedomie mi stúplo a aj keď som nebol hneď naspäť, kde som bol pred tromi rokmi, ale už som blízko,“ zamýšľa sa Bios a ako zdôrazňuje, jemu v tom pomohli pesničky. Vyspieval sa a povedal pravdu, a to je oslobodzujúci pocit.

Čo však v prípade, že človek nevie kresliť, spievať či tancovať? Akú radu má Bios pre neho? „Nájdi si niečo, čo ťa naozaj baví. Hrával si v mladosti futbal? Chcel si byť špičkovým futbalistom? Choď do obchodu, namiesto pív si kúp futbalovú loptu a choď sám, hocikde na nejaké ihrisko, trebárs aj v noci, aby ťa nikto nevidel a zakop si. Zo dňa na deň sa nevrátiš, to je jasné. Návrat do hry možno bude trvať niekoľko týždňov, mesiacov... Základom je vrátiť sa k tomu, čo si mal rád v minulosti. Písal si kedysi pekné slohy? Baví ťa to? Tak zober pero a píš. Čokoľvek. Rob niečo, čo ťa dokáže naplniť a čo ti zdvihne sebavedomie. A hlavne, neboj sa priznať si, že ťa niečo trápi. Ukáž, kto naozaj si a čo cítiš,“ radí Bios, ktorý stále aj tancuje a opäť sa v tanečnej škole venuje deťom. Veď ako priznáva, tancovať chce celý život.

Rozhovory s ľuďmi, ktorí si splnili svoje sny

Keďže Bios nerád robí veci v malom merítku, spolu s Michalom sa rozhodli spustiť väčší projekt. „Každý máme ako keby dva životy. Ten, ktorý ukazujeme okoliu a potom ten, ktorý patrí iba nám a žijeme si v ňom sami. Keďže je mnoho ľudí, ktorí sú ochotní o tom rozprávať a vidia, že má zmysel povedať o tom aj ostatným, sú ochotní sa otvoriť, chceme začať robiť sériu rozhovorov,“ vysvetľuje a ako na záver prezrádza: „V pravidelných podcastoch na YouTube kanáli o tom budú rozprávať ľudia, ktorí niečo dosiahli vo svojom živote. Nemusia to byť verejnosti známi ľudia, ale sú spokojní s tým, čo dosiahli a ako si splnili sny. Všetko je v príprave. Svoju obývačku dnes prestavujem na štúdio. A keďže financií nemám nazvyš, musel som hľadať alternatívy, ako ho postaviť. Zbieral som kartóny od vajíčok takmer po celom strednom Slovensku. V pláne máme urobiť jeden rozhovor do mesiaca v trvaní približne pol hodiny. Radšej nech je toho menej, ale nech je to obsahovo kvalitnejšie. Už teraz vieme o ľuďoch, ktorí by do toho išli a boli by ochotní rozprávať a majú čo povedať aj iným.“

(lt)