Žiarčanka Katka: Depresiu porazila myšlienkami, vydala o nich zápisník
Katarína Tóthová zo Žiaru nad Hronom je na prvý pohľad útle žieňa, ktoré v sebe skrýva neskutočnú silu a chuť bojovať aj vtedy, keď to iní už vzdávajú. Porazila depresiu, úzkosti a myšlienky na samovraždu zahnala tým, že si našla koučku, ktorá ju naučila pozerať sa na seba samú inými očami. A práve téma sebalásky je to, o čom toto mladé žieňa rozpráva aj ostatným. Nedávno vydala motivačný zápisník s príznačným názvom Láska k sebe, ktorý je zhmotnením myšlienok, ktoré občas prepadnú každého. Ako sa s takýmito myšlienkami popasovať, ako na ne nájsť odpoveď, ba dokonca, ako ich vyriešiť a uzavrieť, nám prezradila v rozhovore.
„Som Katarína Tóthová a prešla som si nie obyčajnú cestu. Narodila som sa a nikto sa ma nepýtal, či chcem na túto cestu ísť. Bola som zhrozená, aká je tvrdá. Nadávala som, plakala, ľutovala sa a vzdávala. Kráčať po nej? Ako?! Cez bolesť? Nedávalo to zmysel. 1000 krát som sa na to chcela vykašľať a 1000 krát som chcela konečne zažiť pekný život. Dnes sa na tú cestu pozerám inak. Vďaka za to všetko. Naučila som sa počúvať...rešpektujem to, čo počujem. Som k sebe chápavá. Stálo to za to.“
Takto znie pár viet o autorke zápisníka Láska k sebe, Žiarčanke Kataríne Tóthovej, ktorý aktuálne čitatelia môžu nájsť v známych slovenských kníhkupectvách ako Panta Rhei či Martinus alebo v online e-shope korene.eshop.sk. Ako sa táto na pohľad malá knižka, zápisník do kníhkupectiev dostal, aká bola myšlienka jej vzniku a aký príbeh sa za jej stranami skrýva? Rozprávali sme sa s autorkou zápisníka Láska k sebe, Žiarčankou Katarínou Tóthovou.
Depresia ju dohnala až k myšlienke na samovraždu
Malý zápisník s názvom Láska k sebe vyšiel v prepočte 500 kusov, okrem neho môžete v kníhkupectvách nájsť aj plánovače, takzvané „To Do“ listy, jeden v menšom A5 formáte a jeden vo väčšom, A4 formátovom vyhotovení. Zápisník Láska k sebe však nevznikol len tak a ukrýva v sebe oveľa viac, než sa na prvý pohľad môže zdať. Za vznikom tohto zápisníka stojí ochorenie, za ktoré človek nemôže, no ide o ochorenie, ktoré ľudí čoraz viac postihuje – depresia.
„Vznik tejto knižky, zápisníka bol proste daný životom. Nie je to pre mňa ľahká téma, keď sa ku nej vraciam,“ začína svoje rozprávanie Katka, ktorú v tom čase depresia dohnala až ku myšlienke na samovraždu, ktorú, sa jej našťastie, nepodarilo dokonať. „Zlý vzťah, zlé bývanie, v ničom sa mi nedarilo. Bola som už na tom tak, že som nevidela iné východisko. V tom mi zavolala mama a ona mi vlastne tým telefonátom zachránila život. Ona nevedela, že stojím na balkóne,“ priznáva Katka a pri jej úprimných slovách zrazu všetci cítime, ako sa nám na rukách ježia zimomriavky. Depresia a slová o samovražde sa nepočúvajú ľahko, nie to ešte rozprávajú. Preto Katku obdivujeme a vážime si, že sa nám v úprimnej spovedi otvorila.
„Nevedela som sa nasmerovať, nevedela som sa pohnúť z miesta, kadiaľ ísť, vždy som sa vrátila naspäť, myšlienka na smrť bola pre mňa vtedy akýmsi vykúpením. Takú myšlienku dostane človek, ktorý je na tom fakt zle. A bojovať sama so sebou je to najhoršie,“ hovorí Katka s tým, že o tom, ako trpí nevedel nikto, dokonca ani jej najbližší. „Taký človek nerozpráva. Mala som problém ísť medzi ľudí, do roboty, mala som sociálnu fóbiu, úzkosti,“ hovorí Katka.
Oporu našla v koučke Katke
Mladá Žiarčanka to v živote nemala ľahké. V minulosti bola operovaná na chrbticu a dlhodobo si nemohla kvôli zdravotným problémom nájsť ani prácu. Živil ju len invalidný dôchodok. Šťastie Katarína zatiaľ nemala ani v láske. Stroskotalo jej niekoľko vzťahov, v ktorých sa často objavoval alkohol alebo násilie a aby toho nebolo málo, pre svoju chudú a útlu postavu častokrát čelila niekoľkým narážkam: „Ako to vyzeráš, už sa konečne najedz!“ Katarína začala strácať sebavedomie, ani informácia o tom, že nemôže mať deti, jej na duševnej pohode nepridávala. A tak sa začala s ostatnými ľuďmi okolo seba porovnávať a nadobúdať pocit, že každý, kto sa na ňu pozrie, o nej automaticky hovorí. S takýmito pocitmi kráčali ruka v ruke úzkosti a u Katky sa prehlbovala sociálna fóbia. Katarína navštívila aj psychológa, no ten jej podľa jej slov nepomohol.
Až raz, úplnou náhodou, natrafila na sociálnej sieti na koučku Katarínu Meškovú. „Toto všetko sa dialo ešte v čase covidu. Len tak som brázdila po Facebooku, kde som prostredníctvom relácie Trochu inak s Adelou, ktorá je, mimochodom moja dobrá kamarátka a ktorej takisto vďačím za veľa, našla odkaz na stránku, prostredníctvom ktorej si môžem nájsť kouča v tomto neľahkom období. Tak som na to klikla a začala som pozerať, kto je tam. Náhodou som jednu rozklikla a pozerám, že sa volá Katka. Tak som si povedala, že prečo nie, že to vyskúšam,“ hovorí Katka a dodáva, že si s koučkou dohodla online stretnutie hneď na druhý deň.
Tak, ako rýchlo sa pre stretnutie rozhodla, tak rýchlo ju popadol strach a mierne obavy. „Začala som sa báť, ani som sa nepripojila. Ona mi volala, ja som nedvihla. Hovorím si, že keď nezdvihnem, tak pochopí, že nechcem. Mobil zazvonil i druhýkrát. Tak som ho zdvihla a pripojila sa. Tak sme sa začali rozprávať a ja som po čase pochopila, že som našla niekoho, kto mi fakt rozumie,“ hovorí Katka a dodáva, že v koučke našla niekoho, pred kým sa nemusí pretvarovať a komu sa môže úplne otvoriť. „Absolvovali sme viac koučingov, počas ktorých sme pracovali najmä s metódami, nad ktorými sa treba zamyslieť. Ako napríklad, že čo dobré sa ti stane, ak to urobíš, čo zlé sa ti stane, ak to neurobíš, čo dobré sa ti stane, ak to neurobíš a podobne.“ Katka s koučkou spolupracuje už štyri roky. „Najprv to bola pravidelná komunikácia a kontakt, ktorý sa časom zužoval. A teraz jej píšem len vtedy, keď cítim, že ju potrebujem,“ vysvetľuje.
„Našla som koučku, ktorá ma pozbierala.“