Známe vydavateľstvo spolupracuje s mladou žiarskou autorkou

Eva Červienková píše a tvorí pod menom Evelin Červienková. Ako sama hovorí, Evelin sa jej páči oveľa viac ako Eva. A keďže jedna Evita už na knižnom trhu je, zvolila si tak ďalší tvar tohto mena. Prednedávnom jej vyšla vo vydavateľstve Evitapress poviedka v knihe Poviedky o strachu.

Evelin má 22 rokov, narodila sa a vyrastala v Žiari, kde vychodila základnú aj strednú školu, vyučila sa za kaderníčku a po maturite sa presťahovala do Prievidze. S Evelin vám prinášame rozhovor, v ktorom porozprávala napríklad aj o tom, ako sa dievčaťu z malého mesta podarilo vydať svoju tvorbu v známom slovenskom vydavateľstve.

Aké sú tvoje pisateľské začiatky?

Tak na tie si spomínam úplne presne. Bola som v piatok ročníku na základnej škole a moja triedna učiteľka, pani Harvánková, mi ponúkla možnosť písať do školského prírodovedného časopisu. V tom veku, mala som 11 rokov, som to brala strašne vážne a zodpovedne. Po večeroch som písavala články na témy, ktoré sme si zadali na redakčnej rade, vystrihovala som obrázky z časopisov a hrdo som sa podpisovala svojím menom pod články. To trvalo 4 roky. Za ten čas som napísala kopec článkov o všetkom možnom, najradšej som však písala a hľadala informácie o ľudskom tele a histórií.

A čo stredná škola, aj tam si bola plná pisateľského elánu?

Keď som nastúpila na strednú školu, prestala som s akýmkoľvek písaním. Odrazu som naň nemala čas. Nové kamarátky, diskotéky, prvé lásky. Písala som jedine povinné slohy na hodinách slovenčiny. Našťastie si ma však v druhom ročníku všimol slovenčinár, pán Kohút, ktorý vo mne opäť rozdúchal chuť do písania. Hoci väčšina spolužiakov to brala tak, že sa mu vtieram do priazne a snažím sa byť silou mocou najlepšia z triedy.

V čom môže pomôcť stredoškolský učiteľ?

Veľa ma podporoval, radil mi ako prepísať vety a zmeniť slová, aby zneli reálnejšie, výstižnejšie. Rada som s ním konzultovala svoje témy na slohové práce, často som ostávala ešte chvíľu po škole a preberali sme spolu rôzne varianty a slohové postupy.

Existovala téma, o ktorej si písala najradšej?

Najradšej som písala úvahy, keď som mohla klásť otázky a postupne na ne odhaľovať odpovede, zamýšľať sa prečo, ako, kde. Najväčšiu radosť zo seba samej som mala po písomnej maturite, keď som videla spokojný úsmev na tvári učiteľa a v očiach som mu videla, že je rovnako hrdý ako ja. Ak nie ešte o čosi viac. A keď mi povedal, že môj sloh v percentuálnom hodnotení siahal vyššie ako vysoko, nebolo mi viac treba a moje písanie sa rozbehlo naplno.

Tým, že učiteľ do teba vložil určitú dôveru, ti vlastne pomohol. Bol ešte po ňom niekto, kto ti podal pomocnú ruku?

Ja proste potrebujem mať pri sebe niekoho, kto ma dokáže motivovať natoľko, že zaberám na 110 percent. Kto vo mňa verí, nedovolí mi pochybovať o sebe a dokáže ma postrčiť na tú správnu cestu. Na škole to bol pán Kohút, teraz to je najmä jedna z autoriek Evitapressu, Ivanka Ondriová, s ktorou si skvele rozumieme a dáva mi veľa cenných rád.

Spomínala si, že píšeš už od základnej školy. Ako dlho sa však venuješ profesionálnejšej tvorbe?

Dalo by sa povedať, že píšem od základnej školy, teda od 11 rokov. Ale ak berieme písanie na vyššej úrovni, tak posledné tri - štyri roky. Mám napísané už dva kompletné rukopisy, ktoré sú momentálne na stole u Evity Urbaníkovej a čakajú na svoj čas.

Predlohou k poviedkam je sám život
Akému žánru sa venuješ?

Žáner, ktorému sa pri písaní venujem charakterizujem ako reál. Proste veci, situácie a príbehy zo života, dennodenne sa dejúce každému z nás, ktoré patria k životu. Či už dobré alebo zlé. Prekvapivé, veselé, smutné. Jednoducho - život.

Kde čerpáš námety na svoju tvorbu?

Námety na svoje príbehy čerpám vo svojom živote, v životoch mojich priateľov a v živote, ktorý sa denne premieľa okolo mňa. Prenášam do svojej tvorby situácie a ľudí, ktorých som reálne stretla a zažila s nimi čosi, čo vo mne zanechalo určitú stopu. Samozrejme, že im mením mená. Ale ak sa raz niektorý z mojich rukopisov dostane na svetlo sveta a pulty kníhkupectiev, dotyčné osoby sa veľmi rýchlo spoznajú.

Ako sa dievča z malého mesta dopracovalo k tomu, že mu vyšla poviedka v jednom z najznámejších slovenských vydavateľstiev?

V lete minulého roku vyhlásilo vydavateľstvo Evitapress (už po tretí krát - prvé boli Poviedky o nevere a druhé Krimi poviedky) amatérsku súťaž na tému Poviedky o strachu, do ktorej sa mohol zapojiť ktokoľvek bez ohľadu na meno, vek, pohlavie či pisateľské (ne)úspechy. Tak som to skúsila aj ja. Poslala som v priebehu dvoch mesiacov päť poviedok a na jeseň prišla potešujúca správa. Podarilo sa!

Mala si veľkú konkurenciu?

Spomedzi 180 autorov a 272 poviedok som sa prebojovala do 30-ky najlepších, ktorých poviedka sa zapáčila odbornej porote a dostala svoje čestné miesto v pripravovanej knihe.

Ako sa volá poviedka, ktorú porota vybrala a o čom je?

Poviedka sa volá Dobrý sluha - zlý pán a ako už z názvu vyplýva, ide o to, že nie vždy je dobré dať sa úplne opantať strachom a myslieť na najhoršie. Ústrednou postavou, okolo ktorej sa točí celý dej, je dospievajúci chlapec Michal, ktorý sa odrazu začne vymykať zo zabehaných koľají a spod kontroly rodičov. Začne sa flákať, kašlať na školu a lepí sa na neho jeden problém za druhým. Prečo a ako to nakoniec celé dopadne, to sa dočítate v knihe. V poviedke som sa trochu netypicky postavila na stranu rodičov a poňala príbeh z ich pohľadu, najmä z pohľadu matky, ktorá v obrovskom strachu a nevedomosti prežíva bezsenné noci, nevediac, kde je jej jediné dieťa. Snaží sa dostať k synovi, riešiť s ním jeho problémy, lenže naráža na nepreniknuteľnú bariéru, ktorú si okolo seba postavil. Jedinú oporu má vo svojom manželovi, ktorý sa však nepára a s mladým Michalom si raz dva poradí. Často aj ručne stručne.

Načrela si pri písaní aj do tém, ktoré si sama zažila?

Pri písaní tejto poviedky som si uvedomila, čo prežívali moji rodičia, keď som sa im po nociach túlala po diskotékach a doma som sa im smiala do očí, že čo sa toľko o mňa boja. Sama ešte nie som matkou, no dokážem sa úplne vcítiť do ich kože a plne ich chápem. S odstupom času sa im musím aj poďakovať za to, že ma držali na krátko a nedovolili mi všetko, čo som si zmyslela. Nebyť ich, nie som dnes tam, kde som. Mami, oci - ĎAKUJEM!

Aké ohlasy boli na poviedku - či už od tebe blízkych ľudí, alebo aj od úplne neznámych?

Samotný ohlas na poviedku ja osobne hodnotím pozitívne. Nikomu som nepovedala, že som sa do niečoho takého pustila, vedel to jedine môj priateľ, ktorý to celé prežíval so mnou. Po tom, ako kniha vyšla a mala som čierne na bielom, že je to skutočne tak, poslala som jeden výtlačok domov rodičom, jeden sestre do zahraničia a pár som podarovala najbližším priateľom. Všetci boli poriadne zaskočení, no po prvotnom šoku sa tešili spolu so mnou, gratulovali mi a ako sa kniha dostala do obchodov, volali a písali mi stále ďalší a ďalší, že poviedka sa im veľmi páči a držia mi palce v ďalšej tvorbe.

Pomohlo ti, že ti vyšla poviedka v známom vydavateľstve? Ak áno, aký v tom vidíš prínos pre tvoju ďalšiu tvorbu?

Hm, nenazvala by som to, že pomohlo. Bolo by iné, keby mi vyšla celá kniha, že sa objavujú moje fotky a meno v súvislosti s konkrétnou knihou častejšie. Toto je ale kolektív autorov a nikto nás nikde nevidel, nemáme známe tváre. Jedine takouto cestou, že sa predstavíme individuálne v takýchto článkoch. Ale stalo sa mi v práci, že pri podpisovaní zmluvy sa jedna pani zahľadela na moje priezvisko a chvíľu rozmýšľala a potom sa s úsmevom opýtala, či som TÁ Červienková, čo napísala TÚ poviedku. Takže ak by sme mali hovoriť o priamej pomoci, tak jedine v tom, že moja rodina a priatelia sa konečne dozvedeli, čo vo mne je.

Čo ty sama rada čítaš - aké žánre, ktorí autori ťa ovplyvňujú?

V detstve som najradšej čítala Osmijanka od Kristy Bendovej. Dokázala som jej knihy prečítať aj viackrát po sebe. Pamätám si, že som v mestskej knižnici trávila hodiny a často mi nestačil mesačný limit, čo bolo v tom čase 10 kusov vypožičaných kníh. Čím som ale staršia, tým viac ma zaujíma literatúra faktu, knihy založené na historických udalostiach či cestopisy.
Teraz mám však akési detektívne obdobie. Momentálne to je snáď najpopulárnejší spisovateľ Jo Nesbo, ktorému som totálne podľahla a jeho knihy ma sprevádzajú všade. Je o mne známe, že čítam rada a veľa. Takže najčastejšie knihy dostávam ako darček, alebo si ich sama kupujem. Značná časť mojej výplaty ide práve do kníh, čo ťažšie znáša moja polovička, pretože náš byt sa pomaly ale isto začína meniť na knižnicu. Občas mám však aj chvíle, kedy siaham po romantických knihách, doslova presladených. To je však tak raz, maximálne dvakrát do roka. Inak si prečítam čokoľvek, okrem sci -fi. Upíry, anjeli a podobné zvery, to tiež nie je nič pre mňa.

Máš nejaký pisateľský vzor, ktorému by si sa v budúcnosti chcela priblížiť?

Spisovateľský vzor ako taký nemám. Som toho názoru, že každý človek je jedinečný a unikátny. A ani nie som ten typ, čo sa chce niekomu podobať. Rada vytŕčam z davu.