Hokejová brankárka Monika Kvaková: Je pocta reprezentovať Slovensko na olympijských hrách

Žiarčanka Monika Kvaková hráva hokej na pozícii brankárky od roku 2001. Na začiatku to bolo pre ňu najmä dobrodružstvo a obrovský zážitok, keďže na žiarskom ľade bola jediným dievčaťom medzi chlapcami. Dnes však hokej v jej živote hrá dôležitú úlohu. V roku 2014 dokonca reprezentovala Slovensko na zimných Olympijských hrách vo Vancouveri. Za svoje úspechy už získala aj niekoľko ocenení, naposledy Cenu primátora mesta Žiar nad Hronom.

Hokej, ku ktorému Moniku priviedli ako malé dievčatko kamaráti z dvora, začala hrať v Žiari nad Hronom za chlapcov, v kategórii mladších žiakov. „Od začiatku som bola v bráne, dobrovoľne,“ spomína dnes s úsmevom Monika a o čosi vážnejšie pokračuje: „Kamoši hrávali aj hokej, takže som začala chodiť s nimi na tréningy, kde sa už potom začala práca trénerov. Mojimi prvými trénermi boli Peter Uhrovič a Peter Šoltés, vtedy ešte „mladé uchá“. Veľmi dobre si spomínam aj na spoluhráčov, pretože niektorí boli mojimi spolužiakmi na žiarskom gymnáziu a s niektorými sa stretávame dodnes, napríklad s Tomášom Darmom, Mirom Šulekom, Mirom Vallom či Viktorom Snopčokom. Zhodou okolností, práve v zime 2014 sme mali hokejovú stretávku.“ Pre diváka je zrejme príťažlivejšie pozerať sa na akcie útočníkov, no bez kvalitného brankára sa zápasy vyhrávať nedajú. Stojí, ale aj padá na ňom takmer celý zápas, pretože v zápase často stojí zoči-voči protihráčom. „Byť brankárom je proste diagnóza. Musíte mať inú psychiku, byť odolná... Vždy sa mi to páčilo, byť iná. Hráčov bolo vždy dostatok, ale keď chytíte nechytateľné, je to úžasný pocit,“ zamýšľa sa Monika.

Majstrovstvá sveta v Severnej Kórei boli športovým aj kultúrnym zážitkom

S pôsobením na žiarskom ľade sa Monike vynárajú aj úsmevné zážitky. Spomenula si však aj na jedno parádne gesto, ktoré pre ňu spoluhráči urobili. „Keďže som s chlapcami hrala v období dospievania, narážky typu „poď sa s nami sprchovať“, boli dosť časté. Ale priznávam sa, úspešne som týmto návrhom odolala, používala som sprchu v inej šatni. Ale čo mi najviac utkvelo v pamäti bolo, keď sa mi chalani poskladali na brankársku hokejku, lebo moja sa mi zlomila a nemala som s čím chytať,“ približuje Monika s tým, že je všeobecne známe, aká je brankárska výstroj drahá záležitosť.

Keď Monika dovŕšila 15 rokov, podľa vtedajších pravidiel musela ísť hrať za ženy. Najbližší ženský tím bol vo Zvolene. „Keď som odišla na vysokú školu do Bratislavy, tam som hrala za Slovan Bratislava, vtedajšie centrum slovenskej ženskej hokejovej reprezentácie. V súčasnosti som hráčkou Šarišanky Prešov, pretože som na doktorandskom štúdiu v Košiciach,“ konkretizuje Monika, pre ktorú bolo doposiaľ najsilnejším športovým zážitkom víťazstvo kvalifikačného turnaja na Olympijské hry 2010: „V každom zápase bolo nesmierne množstvo emócii a do tých zápasov sme dali srdce. Nikto nečakal, že sa nám podarí postúpiť na olympiádu. Avšak jedným zo zaujímavých zážitkov boli aj Majstrovstvá sveta v Severnej Kórei. Pobyt tam bol nielen športovým, ale aj kultúrnym zážitkom.“

Monika: Keby sa hral v Žiari hokej, určite som jeho fanúšikom

Momentálne je obľúbeným športovým klubom Moniky Šarišanka Prešov. Ako však podotýka: „Keby sa v Žiari hral hokej, určite by som aj im fandila. Ja šport na klubovej úrovni veľmi nesledujem, skôr na tej reprezentačnej. Takže v každom športe fandím slovenským reprezentantom.“ Vo všeobecnosti je známe, že ženský hokej nie je taký populárny ako mužský, nezarábajú a netočia sa v ňom také peniaze ako v hokejovom svete mužov. Napriek tomu sú hokejistky, ktoré sa tomuto športu profesionálne venujú. „Poznám hokejistky, ktoré hrali a hrajú na profesionálnej úrovni. Jana Kapustová a Zuzana Tomčíková hrávali v ruskom Tornáde Moskva, Viktória Ihnaťová hrá v HC Arktik University Uchta a Nikol Čupková v Salavat Yulaev Ufa. V Rusku sa hrá hokej na profesionálnej úrovni. Je ešte pár hráčok, čo hrajú v USA, Kanade a vo Fínsku, ale tam je to skôr o univerzitnom hokeji,“ vysvetľuje Monika, ktorá je v súčasnosti na doktorandskom štúdiu v Košiciach, takže do Prešova na hokej to nemá až tak ďaleko.

Hrať hokej pred 5-tisíckou fanúšikov je veľký zážitok

Nezabudnuteľným momentom bola pre žiarsku brankárku účasť na zimných Olympijských hrách v kanadskom Vancouveri v roku 2014. „Je to pocta pre človeka reprezentovať Slovensko na tak známom medzinárodnom podujatí. Môžem povedať, že očarená som bola zo všetkého – od príprav na olympiádu až po samotný návrat na Slovensko,“ hovorí Monika a ďalej približuje samotnú atmosféru podujatia: „Otvárací ceremoniál bol úžasný a byť jeho súčasťou bol pre mňa veľký zážitok. Kráčate pred zrakmi ľudí a mávate... Dopomohol tomu aj fakt, že som sedela v hľadisku vedľa slovenského hokejového reprezentanta Richarda Zedníka. Potom, počas olympiády, som sa stretla a rozprávala s mnohými známymi, nielen slovenskými, športovcami. Ešte pred olympiádou sme mali prípravné zápasy v Kanade proti Rusku a Fínsku. Proti Rusku som vyhrala najlepšiu hráčku zápasu a hrať pred približne 5000 ľuďmi je veľký zážitok, lebo tam to hokejom, či už ženským, alebo mužským proste žije. Vtedy som si nevedela predstaviť, že na otváracom zápase, ktorý sme hrali proti domácej Kanade, príde 17 000 ľudí. I keď som do toho zápasu nezasiahla, bola som druhou brankárkou na striedačke. Pri konečnom standing ovation celej haly malo veľa z nás slzy na krajíčku.“ Ako ďalej Monika dodáva, zážitkov a nezabudnuteľných momentov však bolo mnoho, od samotných zápasov, cez starostlivosť o hráčky zo strany organizátorov, 24-hodinový prístup k jedlu, tzv. „gaming room“ až po prehliadku mesta a iných zaujímavostí. To, že sa žiarskej odchovankyni podarilo prebojovať do reprezentácie, je výsledkom tvrdej práce. „Ale ja to tak nikdy neberiem. Baví ma to, pretože mi je prirodzené makať a dať všetko do tréningov a zápasov, lebo viem, že to prinesie svoje ovocie,“ hovorí skromne brankárka, ktorá sa do reprezentácie dostala prakticky hneď, ako odišla od chlapcov: „Reprezentační tréneri ma oslovili na mojom prvom turnaji, kde som chytala za Zvolen. Ten turnaj sme aj ako tím vyhrali.“

Keď to nevyjde s hokejom, bude vedkyňou

Popri hraní hokeja stíha Monika aj prácu na doktorandskom štúdiu, kde pracuje s nanočasticami, prevažne zlatými. „Mojím zameraním sú nanotechnológie a ich interakcie s biopolymérmi,“ podotýka. Voľný čas však rada venuje aj svojim záľubám, ktoré s hokejom nijako nesúvisia. „Mám veľmi široký záber záujmov. Často si kolegyne robia zo mňa srandu, že nechápu, kde na to všetko beriem čas. Takže keď mám naozaj voľný čas, tak prevažne spím. Veľmi rada mám prírodu, turistiku, snowboard, wellness, rada čítam, maľujem, učím sa hrať na gitare, hrávam floorball a chodím cvičiť a behať,“ vymenúva. Zaujímalo nás, kde sa vidí o niekoľko rokov a či spája svoju budúcnosť s hokejom, alebo myslí na zadné vrátka a venuje sa aj iným činnostiam: „Mám zadné vrátka, aktuálne si robím PhD z biochémie. Keď mi to nevyjde v hokeji, tak budem vedkyňou,“ hovorí s úsmevom a o čosi vážnejšie dodáva: „Popravde, v hokeji som nikdy nevidela svoju budúcnosť. Vždy bolo vzdelanie prednejšie a hokej bol a je nástrojom na odreagovanie a zabavenie sa. Je pre mňa darom, že som s hokejom mohla toľko zažiť. Momentálne neviem, kam presne moje kroky v budúcnosti povedú, ale viem, že cesta pod mojimi nohami je v tých správnych Božích rukách.“ Aj keď v súčasnosti odchovankyňa žiarskeho hokeja nemá športový vzor, v začiatkoch jej kariéry ním bol český brankár Dominik Hašek. „Mojím životným vzorom je však Ježiš Kristus,“ netají a vzápätí o čosi tajomnejšie prezrádza dôvod: „Asi sa to dá ťažko zhrnúť do jednej vety, ale zmenil mi život, dal mu zmysel, sprevádza a učí ma každý deň.“

Monika Kvaková nám prezradila aj to, že nemá špeciálne športové ciele. Hokej hrá už skôr preto, že ho má rada a môže sa pri ňom odreagovať.