Prvú murovanú tribúnu si na futbalovom štadióne objednala stranícka garnitúra

V roku 2017 prebehla rekonštrukcia futbalového štadióna v Žiari nad Hronom. Počas nej vznikli dve nové tribúny a pôvodná, hlavná tribúna, bola zmodernizovaná. Málokto však pozná súvislosti, za akých táto tribúna aj so zázemím vznikla. Bolo to v roku 1975 a bola to posledná výrazná stavebná investícia do futbalového stánku do dnešných dní.

Futbalovú tribúnu a s ňou súvisiace sociálne zariadenie postavila v „akcii Z“ pred 42 rokmi žiarska Telovýchovná jednota ZSNP v rekordne krátkom čase. Hnacím motorom bola blížiaca sa spartakiáda. Na výstavbu sme si zaspomínali s bývalým dlhoročným riaditeľom TJ Jaroslavom Tóthom.

Predtým, ako sa postavila futbalová tribúna, na jej mieste stála drevená stavba. V roku 1975 si Jaroslava Tótha začiatkom roka vo februári zavolal vtedajší predseda ONV p. Tokár a predniesol mu odvážny návrh. „V tom roku sa konala spartakiáda, ktorá bývala každých 5 rokov. Okresné spartakiády sa organizovali na ihriskách, a preto si ma Tokár zavolal a povedal - dám ti 300-tisíc korún, ale musíš postaviť do spartakiády tribúnu,“ spomína Jaroslav Tóth a ako podotýka, spartakiáda sa konala už o pár mesiacov, a to v júni. „Dnes sa tomu nechce ani veriť. Teraz by sme len dva roky čakali na rôzne povolenia,“ hovorí s úsmevom.

Celá výstavba sa robila prostredníctvom vtedajšieho Slovšportu, ktorý patril telovýchovnej jednote. „Naša telovýchovná jednota bola veľmi bohatá na tú dobu, pretože cez Slovšport, ktorého riaditeľom bol Rudolf Škriniar, pretieklo veľa robôt, ktoré mali vo veľkej miere pod palcom zamestnanci závodu po pracovnej dobe. Oni si zarobili, práce boli lacnejšie a zarobila aj telovýchovná jednota. Keďže ja som v tom čase bol aj technickým námestníkom v závode a patrili podo mňa niektoré útvary ako konštrukcia, projekcia či investičný odbor, na Tokárov návrh som prikývol,“ približuje ďalej Jaroslav Tóth.

700 miest na sedenie, bufet aj malý služobný byt pre správcu

Bol február a malo sa začať s výstavbou tribúny. Chýbala však akákoľvek projektová dokumentácia. „Hneď „nabehlo“ niekoľko projektantov, ktorých bolo vtedy v závode približne 50. Prvá sa urobila štúdia, ako by to asi malo vyzerať. Keď sme dali súhlasné stanovisko, začalo sa projektovať,“ konkretizuje Jaroslav Tóth s tým, že ako prvá sa naprojektovala oceľová konštrukcia. Neskôr sa do prác zapojili odborníci z mechaniky. „Niekedy nastala taká situácia, že majstri, ktorí riadili výrobu konštrukcie, brali projektantom výkresy priamo z dosák. Neskôr prišli na rad stavebné a murárske roboty, elektrina, kanalizácia...“ vymenúva Tóth a ako prízvukuje, všetko sa muselo stihnúť do júna, čiže na výstavbu mali necelých päť mesiacov.

Aj keď to znie neuveriteľne, týchto pár mesiacov vtedy stačilo na to, aby sa postavila tribúna s budovou, ktorá stojí dodnes na svojom mieste. „Po dokončení mala tribúna 700 miest na sedenie. Treba však povedať, že to nebolo urobené prepychovo. Neboli tam osadené sedačky, ale iba drevené lavice. Sociálne zariadenie však bolo urobené solídne, vznikli tam štyri šatne, kancelárske priestory, bufet a nechýbal dokonca ani malý služobný byt pre správcu. A ako vedenie chcelo, všetko sa to nakoniec do júna podarilo postaviť,“ hovorí Jaroslav Tóth a dodáva: „V piatok pred spartakiádou som zavolal  Tokárovi, že jeho a vedúceho tajomníka prídem vyzdvihnúť a obidvoch ich zoberiem, aby videli, že tribúna stojí. Za sľúbených 300-tisíc korún. Keď to celé uvideli, Tokár mi povedal: Vieš, ja som ti tie peniaze vtedy vo februári sľúbil, ale nemal som ich, pretože som neveril, že to postavíš.“

Ako sme už spomenuli, tribúna sa postavila v „akcii Z“, čo bola v dobách komunistického režimu v Československu neplatená pracovná činnosť. V Žiari sa vďaka tomu podarilo postaviť tribúnu so sociálnou budovou za 300-tisíc korún. Pre porovnanie – v tej dobe stála výstavba dvojposchodového rodinného domu na IBV „na kľúč“ 400-tisíc korún. Dnes tak tribúna s menšími či väčšími úpravami stojí najmä vďaka dobrovoľníkom, ktorí robili vo svojom voľnom čase, popoludní, bez nároku na odmenu. Boli to najmä ľudia zo Závodu SNP, športová verejnosť, futbaloví fanúšikovia. Títo ľudia sa spojili a vďaka nim sa tak v šibeničnom termíne podarilo postaviť futbalovú tribúnu, ktorá stojí dodnes.