Profesor Belo Felix: Žiar bol pre mňa naozaj veľká škola, vďaka tomuto mesto som tým, kým som

Profesor Belo Felix je slovenský hudobný skladateľ a vysokoškolský učiteľ a ako pedagóg pôsobil aj v Žiari nad Hronom. Vo februári mu pri príležitosti 770. výročia udelenia mestských práv bolo udelené ocenenie Čestný občan.

Profesor Belo Felix sa narodil v Divíne. Na Vyššej pedagogickej škole v Bratislave študoval kombináciu hudobná výchova – slovenský jazyk. „V tom období fungoval systém umiestneniek. Tak som sa dostal do Žiaru nad Hronom,“ spomína Belo Felix s tým, že v našom meste vtedy dlho nepobudol: „Už o mesiac, ako som bol do Žiaru umiestnený, som nastúpil na dva roky na vojenskú službu. Keď mi vojenská služba skončila, dostal som z okresného výboru oznámenie, že so mnou počítajú aj naďalej, nie však už v meste Žiar nad Hronom. Miesto som mal zabezpečené, vybrať som si však mohol zo šiestich dedín. Jednou z nich bola aj Veľká Lehota.“ Nejakú dobu tak pôsobil v tejto dedine, odkiaľ ho neskôr preložili do Hronského Beňadika. Počas tohto pôsobenia založil s kamarátom zo Žarnovice jazzové kvinteto.

„Na skúšky som do Žarnovice chodil na pionieri,“ hovorí s úsmevom a  pokračuje: „Po tom, ako sme hrali na prehliadke v Žiari, všimol si nás aj riaditeľ Závodného klubu Bohuš Hrnčár. Aj on chcel takú kapelu a keďže v Žiari mu chýbala, dal mi ponuku, že mi vybaví miesto a preloženie, ak budem pracovať v Závodnom klube. Tak som sa dostal do Žiaru.“ Neskôr začal spolupracovať s orchestrom, ktorý pôsobil pri Závodnom klube. „V tom čase som začal učiť na 1. základnej škole ako učiteľ hudobnej výchovy a slovenského jazyka. To bolo v školskom roku 1963/64,“ približuje Belo Felix a dodáva: „Popritom som ešte chodil na kurz angličtiny, o ktorú bol v 60-tych rokoch veľký záujem. Vyučoval som ju aj na gymnáziu, až do roku 1969, kedy sa s príchodom Sovietov prestala vyučovať. Ako učiteľ som sa tak potom venoval už iba hudbe.“

Čokoľvek sa v Žiari s deťmi robilo, všade som bol zainteresovaný

Počas pôsobenia v našom meste sa Belo Felix zoznámil aj so svojou manželkou. „Narodila sa nám prvá dcéra a dali sme ju pokrstiť. Zmienil som sa o tom v zborovni, kde sa našiel niekto, kto to „bonzol“ a ešte ten týždeň ma vyhodili zo strany, do ktorej som vstúpil za Dubčeka. Učiť ma však nechali aj naďalej, pretože čokoľvek sa v Žiari robilo s deťmi, všade som bol zainteresovaný a potrebovali ma,“ hovorí dnes o neľahkej dobe bez zatrpknutia. Ako učiteľ pôsobil na žiarskej „Jednotke“ až do roku 1979. Toto obdobie však považuje za veľmi stresujúce, pretože panovala absolútna autorita plánu. Navyše, práve v tom období dostal Belo Felix ponuku z banskobystrického rozhlasu, pre ktorý už komponoval a robil hudobného redaktora: „Povedal som im, že som bol vylúčený zo strany. A hoci som konkurz vyhral, vtedajší riaditeľ rozhodol, že ma nemôžu prijať. Ja som svojich kolegov poprosil, aby povedali, že kvôli čomu ma zo strany vylúčili, nenašiel sa však nikto, každý sa bál. Tak som povedal, že viac s nimi robiť nebudem.“

Neskôr stretol Mariku Szolnokyovú, ktorá už v tom čase robila v Pionierskom dome. „Vyžaloval som sa jej a ona mi na to povedala, že majú jedno voľné miesto. Spolu sme išli za riaditeľom Jánom Kľučiarom. Všetko som mu povedal a on sa rozhodol, že to riskne a berie ma. V Pionierskom dome som pôsobil až do roku 1987.“ A ako to už býva, neskôr opäť zaúradovala náhoda. Počas jeho pôsobenia v Pionierskom dome si ho všimla aj Lýdia Janáková, ktorá s ním bola v krajskej kultúrnej komisii a dostala za úlohu založiť Mestský dom pionierov v Banskej Bystrici. „Vybrala si ma do svojho tímu a vtedy som pracovne zo Žiaru odišiel. Rodina tu však zostala, lebo sme tu dostali byt. Súčasne, celkom náhodou, som sa stretol s vedúcim katedry hudobnej výchovy, Šaňom Melicherom, s ktorým sme sa poznali zo zväzu skladateľov. Navrhol mi, aby som externe učil. V roku 1991 som sa prihlásil do konkurzu a odvtedy som pôsobil na fakulte v Banskej Bystrici,“ hovorí o začiatkoch pôsobenia na vysokej škole.

Keďže som nemal funkcie, bol som relatívne slobodný človek

Naše mesto však nebolo výlučne pracovným pôsobiskom profesora Felixa. Založil tu aj niekoľko kapiel, medzi nimi tiež slávnu Jonika kvintet. „Robili sme veľké javiskové programy. Najnovšie hity sme spolu s Paľom Pethöm otextovali a uvádzali ich po slovensky. V tom období som začal veľa komponovať a mnohé z vecí sme hrali na zábavách. Či už s Jonikou alebo s Experimentom, s ktorým sme hrávali aj v rozhlase. Žiar nad Hronom bol pre mňa naozaj veľká škola, vďaka tomuto mesto som tým, kým som,“ priznáva a nezabúda ani na žiarske divadlo. Najskôr to bolo divadlo v Pionierskom dome, neskôr spevácky zbor Hrončatá a tiež divadelný súbor, ktorý viedla Marika Szolnokyová. „Pre zbor som komponoval detské tanečné piesne. Spievali zväčša moje skladby a so svojimi vystúpeniami sme pochodili krížom – krážom celé Slovensko.“

Ďalšie divadlo, v ktorom v Žiari pôsobil, bol divadelný súbor Atď. Spolu s jeho režisérkou Irenou Novotnou sa zúčastnili niekoľkých predstavení aj v zahraničí. „Mali sme veľmi dobré inscenácie. S predstavením od Kyrmezera sme hrali v Čechách, Rakúsku, Francúzsku, Maďarsku a na treťom svetovom festivale v Lingene, vtedajšej Nemeckej spolkovej republike,“ hovorí o období, kedy už síce nebol v Žiari, ale stále do mesta dochádzal. „Žiaru ďakujem za to, že som tu mal možnosti. Iste, keby som zostal v strane, tak som možno riaditeľom školy alebo inšpektorom, to by však pre mňa nebolo. Pretože všetci tí, ktorí boli vo funkcii, museli plniť nejaké príkazy a ja som bol relatívne slobodný človek.“

Som predovšetkým učiteľ, až potom skladateľ

Môžeme bez nadnesenia povedať, že profesor Belo Felix celý svoj život zasvätil deťom. Aj vtedy, keď už učil na vysokej škole, stále robil s deťmi a naďalej dochádzal do Žiaru. „V Banskej Bystrici bola škola s rozšírenou hudobnou výchovou, aj tam som robil s deťmi. Neskôr so študentmi. Mnoho z vecí, ktoré sme robili aj tu, v Žiari, sa neskôr dostali do učebníc hudobnej výchovy. Môžem tak povedať, že všetko začínalo v Žiari.“ V šľapajach svojho otca pokračujú aj jeho dve dcéry, ktoré sú obe veľmi dobré hudobníčky. „Ako chlapec som hral na husliach, lebo otec bol dedinský kantor a veľmi dobrý huslista. Preto keď som začal chodiť do školy, hneď ma začal učiť hrať práve na husliach. Ale takým spôsobom, že mi prehodil struny a hral som naopak. To bol zdroj posmechu a keďže ja som bol uzavretý a citlivý, plakal som kvôli tomu. Neskôr som začal skúšať na harmónium, ktoré mal otec doma. A on, keď videl, ako mi to ide, nechal husle tak a kúpil starý klavír. Neskôr som začal chodiť do hudobnej školy, pokračoval som aj počas štúdia na strednej škole. Tu sme už mali aj kapely a ku klavíru som pridal aj saxofón. Na vysokej škole v Bratislave som hral v rôznych kapelách. Kariéru hudobníka som skončil angažmánom v Banskej Bystrici v bare, kde sme hrali dva mesiace. Vtedy som zistil, že toto robiť nechcem,“ približuje s tým, že počas pôsobenia v dedinách mal od hudby pauzu a k hraniu sa opäť vrátil až po príchode do žiarskeho Závodného klubu.

Pre orchester písal aranžmány, hral na klavíri a bol dirigentom. V už spomínanej Jonike kvintet robil kapelníka. Komponovať začal Belo Felix v 70-tych rokoch, pričom veľa do Československého rozhlasu v Bratislave. Vyhral aj niekoľko súťaží a jeho pesničky sa začali hrávať. „Svojho času som mal približne 50 skladieb nahraných v rozhlase. To je dosť, keď zoberieme do úvahy, že som sa tomu nevenoval na plno, keďže som najmä učil a komponovanie bola iba moja vedľajšia činnosť,“ podotýka s tým, že hoci skladal a aj stále skladá piesne, nepovažuje sa za skladateľa: „Predovšetkým som učiteľ. Aj v práci, keď som robil, tak som sa snažil rozvíjať tvorivosť detí s tým, aby aj oni zakúsili radosť z tvorby. Vždy som sa preto cítil ako pedagóg, či už pri deťoch, alebo neskôr pri študentoch, a neskôr aj vtedy, keď som viedol semináre pre učiteľov.“

Mal som šťastie na dobrých ľudí, ktorí sa mi v ťažkých chvíľach neotočili chrbtom

Dnes profesor Felix priznáva, že na začiatku učiteľskej kariéry bol ako asi každý mladý začínajúci učiteľ. „Človek si so sebou nesie školu a myslí si, že všetko vie. Najmä veci, ktoré sám dobre nevie a snaží sa dokázať, že to musia vedieť aj deti. Potom som prišiel na to, že je to inak. Ale nebol som zlý učiteľ. Výhodou malého mesta bolo, že ma poznali z pôsobenia v kapele, a tak som mal autoritu, najmä medzi ôsmakmi a deviatakmi. Mal som platne, ktoré nikto iný v okolí nemal. Nosil som na hodiny svoj gramofón a svoje platne, napr. Beatles, Bee Gees či Boba Dylana. Myslím si, že som bol celkom obľúbený učiteľ a so svojimi žiakmi som si vypestoval dobrý vzťah. S niektorými sa stretávam dodnes,“ prezrádza a netají, že udelenie Čestného občianstva od nášho mesta ho veľmi prekvapilo.

„Nepočítal som s takouto oficiálnou poctou. Mal som šťastie na dobrých ľudí, ktorých som stretol a ktorí sa mi neotočili chrbtom. Zatajili určité veci a vďaka nim a vďaka tomu, že som nemal žiadne funkcie, som sa mohol tvorbe venovať naplno. Získal som rôzne skúsenosti, ktoré som neskôr využil, keď som prišiel učiť na vysokú školu. Práve tam som zaviedol to, čo som získal v detskom divadle – tvorivú dramatiku. Dnes je detské divadlo väčšinou iba s reprodukovanou hudbou, ja som sa snažil, aby aj deti hrali na nástrojoch a aby spievali, aby hudba korešpondovala s tým, čo je na javisku,“ dodáva na záver profesor Belo Felix.